JESENSKÉ. Na Slovensku žijú tisíce detí v detských domovoch. Majú čisté oblečenie, svoju pos-teľ, chodia do školy, ale chýba im teplo domova. Viktória s Adrianom mali šťastie. Domov našli pri svojich náhradných rodičoch. Do pestúnskej starostlivosti si ich zobrali manželia Virágovci. Obaja svorne tvrdia, že keby sa mali znova rozhodnúť, urobia tak opäť. Hlava rodiny Ľudovít Virág sa pridŕža filozofie, že každé dieťa má právo na rodinu a keby mal takú možnosť, zatvorí všetky detské domovy.
Do novej rodiny rýchlo zapadli
Ich dom nebol prázdny ani tichý. Mali tri vlastné deti. Pred tromi rokmi si do pestúnskej starostlivosti zobrali ďalšie dve. Nemohli sa pozerať na to, ako im ich biologickí rodičia ubližujú. Súrodenci Viktória s Adrianom do novej rodiny zapadli, stali sa jej súčasťou. Cítia sa tu bezpečne. Adrianko mal v čase príchodu do Jesenského len dva roky, Vikina päť.
„Najskôr k nám prišli len na prázdniny. Biologický otec detí je totiž moja rodina. Mal opletačky so zákonom, a tak si posedel aj vo väzení. Matka detí mala rada spoločnosť. Chodila na diskotéky a deti buď nechávala doma samé, alebo ich brávala so sebou," spomína na nie práve šťastné obdobie v živote nových členov ich rodiny pán Ľudovít.
Chceli pre ne len to najlepšie
Spolu s manželkou Katarínou si uvedomili, že ak deťom ich príbuzných nepodajú pomocnú ruku, skončia pravdepodobne v detskom domove. „Matka detí bývala s rodičmi, ktorí sa jej snažili pri výchove detí pomôcť. Starí rodičia detí však chodili do roboty a báli sa, že ak jeden z nich zostane s vnukmi doma, rodina z jedného platu nevyžije. Dcére dohovárali, ale ona si nedala povedať. Stále častejšie nechávala deti doma samé bez dozoru. Bývali na treťom poschodí v činžiaku v Opatovej. Mali sme o ne strach," hovorí Ľudovít. S manželkou si rozumel aj bez slov. Obidvaja chceli pre deti z Lučenca len to najlepšie. Rozhodli sa, že si ich vezmú do pestúnskej starostlivosti.
Medzi deťmi nerobia rozdiely
Rozhodnutie bolo rýchle, zdĺhavejšie boli vybavovačky na úradoch. „Mal som však šťastie, natrafil som na dobrých ľudí. Pomohli mi v Rimavskej Sobote aj v Lučenci. Nemusel som podávať ani žiadne trestné oznámenie na ich mamu za to, že sa o ne poriadne nestarala. Od 28. septembra 2007 ich máme v pestúnskej starostlivosti," hovorí náhradný otec. Súrodenci ho volajú otcom, Katarínu mamou.
„Nerobíme medzi nimi žiadne rozdiely. Sú to naše deti. Chvíľu trvalo, kým sa najmä Vikina u nás udomácnila, ale Adrianko si na svojich biologických rodičov nepamätá. Je to také milé, neposedné chlapča, ktoré je našim slniečkom. Spáva s našou dcérou Erikou," hovorí Katarína. Erika má sedemnásť rokov a svojej mame je pravou rukou.
Najstaršia dcéra Renata má už svoju rodinu. Najmladší syn István mal štyri roky, keď k nám prišli Vikina s Aďkom. Bol rád, mal sa s kým hrať. Keď k nám príde aj náš vnúčik, v dome je detí ako smetí," zasmeje sa domáca pani.
Rodina by mala byť prioritou
Biologická matka detí sa presťahovala do Španielska. Porodila tretie dieťa. Občas zavolá svojej dcére. Viktória však o nej nechce veľmi rozprávať. „Niekedy mi je za ňou trochu smutno," zašepká žiačka tretej triedy.
„Keby bola v detskom domove, niekoho by oslovovala teta, ujo. Sú to veľmi všeobecné pojmy. U nás má mamu a otca. Rodina je pre deti jednoznačne to najlepšie. Keby som mal takú možnosť tak ústavnú starostlivosť hneď zruším," tvrdí Ľudovít, ktorý pracuje na colnici.
Pri zabezpečovaní práv dieťaťa sú na Slovensku podľa neho mnohé medzery. „Rodina by mala byť prioritou. Nemali by byť deti a personál, ale deti a rodičia. Kolektívny duch nie je vhodný pre výchovu detí. Dieťa má meno, nie je len ďalším v poradí," dodá.
Ľudovít vedie klub náhradných rodičov
Ľudovít Virág je aj predsedom Klubu náhradných rodičov a členom občianskeho združenia Pre lepší život.
„Stretávame sa každý piatok poobede. Náš klub má dvadsať členov. Každý z nás pozná príbeh toho druhého. Navzájom si pomáhame, radíme, vymieňame skúsenosti," hovorí Ľudovít a adresuje slová vďaky Lívie Koóšovej, vedúcej oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately rimavskosobotského Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
„Pomohla nám vybaviť priestory pre naše občianske združenie, radí nám a pomáha pri vybavovaní potvrdení," dodá Ľudovít. Klub náhradných rodičov spolupracuje aj s občianskym združením Návrat. „Teší ma, že máme stále viac záujemcov o pestúnstvo a profesionálne rodičovstvo. Je to jednoznačne dobrý krok pre všetky opustené a zanedbávané deti. Chápem obavy ľudí pri rozhodovaní, či dať opusteným deťom domov. Je to rozhodnutie na celý život. Deti nemusia spĺňať predstavy náhradných rodičov, mali by ich však ľúbiť také, aké sú," odkazuje všetkým náhradným rodičom Ľudovít.
