Článok pokračuje pod video reklamou
RATKOVSKÁ LEHOTA. Od smrti Denisy Šoltísovej uplynuli v januári dva roky. Jej telo našli v rieke Ager, približne trinásť kilometrov od miesta, kde pracovala. Rakúska polícia prípad uzavrela do piatich hodín. Priklonila sa k samovražde. Rodičia mladej ženy od začiatku neverili, že ich dcéra odišla z tohto sveta dobrovoľne.
Mal to byť posledný turnus
Denisa vyštudovala vysokú školu. Jej rodičia tvrdia, že do Rakúska odišla opatrovať najmä kvôli tomu, aby sa zdokonalila v jazyku. V januári 2008 definitívny odchod domov počítala už na hodiny. Bol to jej posledný štrnásťdňový turnus.
„Chystala sa na konkurzy, tešila sa domov. Volala mi sedemnásteho januára pred piatou hodinou ráno. Bola zmätená. Tvrdila mi, že vo svojom byte, ktorý si kúpila v Rimavskej Sobote, má namontovanú plošticu. Posťažovala sa na domácu, ktorá vraj na ňu žiarli, a preto jej robí problémy. Jej stav z tohto telefonátu mi bol jasný po prečítaní súdnoznaleckého posudku vypracovaného v Martine. Starý pán si moju Denisku obľúbil a aj ona ho mala rada," hovorí Jaroslav Šoltís.
Meno rodiny, u ktorého mladá Slovenka pracovala, malo i má v Rakúsku cveng. Domáci pán bol kedysi primárom urológie. Jeho žena bola zdravotná sestra. Rodina mala v malom meste rešpekt.
Trvali na súdnej pitve
Dvadsiatehoprvého januára oznámila domáca pani na Policajnú inšpekciu vo Vocklabrucku, že Denisa je od 18. januára nezvestná.
„Nám nedvíhala telefón od devätnásteho. Naposledy sme sa spolu telefonicky zhovárali v piatok o pol štvrtej. Bol to zároveň posledný hovor, ktorý bol prijatý na jej telefón. Z tohto rozhovoru sme posúdili, že je unavená, ale nič nenaznačoval o akejsi duševnej poruche. Dvaja svedkovia Manfred Six a jeho žena Beate uviedli, že Denisu videli v sobotu devätnásteho januára okolo 22.45 hod. na Raiffeisenstrasse. Mala na sebe len nohavičky a tielko, vedľa domu rodiny Rapf len prešla a v smere na Bundesstrasse BI pokračovala ďalej. Deň predtým prišla domov premočená. Vonku nepršalo a ani nesnežilo," hovorí Jaroslav.
Jeho dcéru našli na trinásty deň po vyhlásení pátrania. „Nemala na sebe nič, ani náušnice a na hlave mala čudný strih," dodá nešťastný otec.
Rodina Šoltísovcov si najala v Rakúsku advokáta. „Ten sa spojil s Geroldom Moserom, ktorý našiel Deniskine telo. Pán Gerold tvrdí, že telo, keby ho sem priniesol prúd, by muselo byť v inej polohe a na inom mieste," hovorí Jaroslav. Keď mladú ženu previezli na Slovensko, rodičia trvali na súdnej pitve. Na pitevný stôl sa telo dostalo siedmeho februára. Rodičia boli jej výsledkami ešte viac zdrvení a zároveň presvedčení, že ich dcéra nespáchala samovraždu. „Niekto ju zabil," povie pevným hlasom Jaroslav.
Lieky nemala dôvod užívať
Denise našli v tele stopy po liekoch, ktoré nemala dôvod užívať. „Toxikologickým výskumom vzorky krvi sa zistilo, že naša dcéra užívala liečivá glibornurid a sulfirpyrazon, ktoré sa dávajú ako prevencia na infarkt myokardu, pri kĺbových ochoreniach a pre diabetikov. Cukrovku však nemala, neboleli ju ani kĺby a srdce mala zdravé. Mala poškodenú pečeň, lieky jej ktosi musel ordinovať dlhšiu dobu. Opatrovateľka, ktorá pracovala v tom istom dome, našla v jej izbe neobvyklý neporiadok a aj mokré šaty so škvrnami od trávy. Podľa pitevnej správy mala čerstvé podkožné podliatiny na oboch predlaktiach a stehnách. Mala silné omrzliny na kolenách. Zrejme musela niekde v zime dlho kľačať. Znásilnená nebola, " opisuje svedecké výpovede otec mŕtvej dievčiny.
Podľa znalcov a laboratórnych vyšetrení mohlo pri užívaní liekov, po ktorých mala Denisa stopy v krvi, dôjsť k hypoglykémii. Jej hladina cukru v krvi sa znížila. Hypoglykémia ťažšieho stupňa sa môže prejaviť dezo-rientovanosťou, pomätenosťou, poruchami reči, psychickým a neurologickým ochorením. Oba tieto lieky sú bez príchute, preto sú v potravinách či nápojoch chuťovo nezistiteľné.
„V zdravotnom zázname mojej dcéry nie je ani zmienka o tom, že by potrebovala takéto lieky, ktoré sú len na lekársky predpis, užívať. Dokonca jeden z nich sa na Slovensku ani nedá kúpiť," dodá Jaroslav.
Namiesto odmeny smrť
Hornorakúska prokuratúra na základe výsledkov pitvy vykonanej na Slovensku bola nútená nariadiť 27. marca minulého roku nové vyšetrovanie. Medzitým vyšla o tragickom konci ambicióznej Slovenky z Ratkovskej Lehoty kniha. Napísal ju novinár Martin Leindenfrost.
„Potešilo ma to. Kniha vyšla v náklade okolo 4 000 výtlačkov a len v nemecky hovoriacich krajinách. Tisíce ľudí sa dozvedelo o našom nešťastí i skalopevnom presvedčení, že dcérku niekto zavraždil," hovorí Jaroslav.
Do Rakúska chodí zo Slovenska opatrovať starých ľudí tisíce dievčat a žien. Denisa bola jednou z nich. Starý pán, ktorý medzičasom zomrel, si ju obľúbil a chcel jej dať odmenu. Namiesto toho však našla v jeho rodine smrť.
Rodičia sú rozhodnutí domáhať sa spravodlivosti
Prípad rakúska polícia stále rieši. „Veľa vecí sa zanedbalo. Potom, čo sa rakúskej polícii dostal do rúk znalecký posudok zo Slovenska, ktorého preklad viac trval viac ako pol roka, si cez našu generálnu prokuratúru alibisticky vyžiadala uložené vzorky častí orgánov jej tela, aby dali vyhotoviť nový znalecký posudok. Ten je vypracovaný tak, že jeho záver naznačuje a smeruje k tomu, že naša dcéra bola psychicky labilná a mohla spáchať samovraždu. Nespáchala, som o tom presvedčený. Som sklamaný z postoja rakúskej justície. Ako viem, tento prípad nie je jediný, ktorý bol takýmto nezodpovedným spôsobom vyriešený. Z rakúskej strany boli porušené naše práva poškodených rodičov na spravodlivé uzavretie prípadu," povie rozhodným hlasom bývalý lesník, ktorý je rozhodnutý domáhať sa spravodlivosti aj na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu.
„Život dcéry nám už nič nevráti a jediné, čo môžem pre ňu ešte spraviť, je pozrieť sa do očí jej vraha," dodá Jaroslav.
