svete.
KOKAVA NAD RIMAVICOU. Prvú fujaru vyrobil pred štyridsiatimi siedmimi rokmi. Nemala síce najlepší hlas, no Pavel Bielčík bol na seba pyšný. Dnes ich má na svojom konte takmer šesťsto.
Jeho fujary sú roztrúsené po celom svete. Dostal ju do daru spevák Sting, farár z Ameriky, ktorý sa ako misionár dostal do Barmy, syn saudskoarabského šejka i prezident Ivan Gašparovič. Občas mu vďační vlastníci fujár napíšu a vtedy si majster z Kokavy povie: „Paľo, splnil sa ti chlapčenský sen." Jeho starý otec hrával na píšťale. Stará mama i jeho mama spievali, a tak mal Pavel už od detstva blízko k ľudovej kultúre.
„Mal som osem rokov, keď v Kokave rozhlas natáčal reláciu s jedným fujaristom. Stál som pod oknom a počúval. Už vtedy som chcel vedieť tak pekne hrať. O desať rokov neskôr som na vojne po prvýkrát pozeral televízor. Jeden z tanečníkov hral na fujare. Odvtedy som nemyslel na nič iné, len ako sa k tomuto nástroju dostať," hovorí majster.
V tom čase žil v Kokave nad Rimavicou Juraj Kubinec. Bol to vychýrený fujarista. Vedel na nich hrať aj ich vyrábať.
„Vybral som sa za ním. Jednu fujaru mi požičal. Začal som do nej fúkať, no nedarilo sa mi. Doma ma vadili, že sa to kvílenie nedá počúvať. A tak som sa učil chodiť hrávať pod horu. No raz, ako si tak doma fidlikám, príde za mnou manželka a povie mi: Redikal sa Janík. Spoznala pieseň, ktorú som hral. To bolo radosti," spomína na začiatky Pavel.
Začal rozmýšľať, ako by si fujaru sám vyrobil
„Môj otec mi vtedy povedal, aby som sa nebál, že to zvládneme. Ujko Kubinec nám jednu fujaru požičal, aby sme mali vzor. No musel som odcestovať a v kúte, kde bola opretá, bolo vlhko. Navlhla a prestala hrať. Ani neviem, ako ma napadlo chytiť do rúk vysávač a púšťať do nej teplý vzduch. Pomohlo to. Hneď som sa pobral za ujčekom Kubincom vrátiť mu ju," tvrdí Pavel.
Vyrobiť fujaru sa podarí mnohým majstrom stolárom. No oživiť ju to dokáže len málokto. „Každá fujara má svoj hlas, svoju dušu. Každá je iná. Najvhodnejšie na ich výrobu je bazové drevo. V okolí Kokavy je ho málo a tak používam aj javorové a jaseňové. V chotári ma lesníci už poznajú. Vychádzajú mi v ústrety. Drevo musí minimálne dva roky schnúť až potom sa z neho dá zhotoviť fujara," objasňuje majster.
Každá má svoj hlas, svoju dušu
Fujaru, nástroj pastierov, považuje za kráľovnú medzi hudobnými nástrojmi. „Má zádumčivý, mumľavý hlas, vyjaví všetky emócie. Hra na nej je pre mňa radosť. Keď som smutný, hrám smutné piesne, keď som veselý, veselé. Kým ju vyrobím, chytím ju do rúk aj tisíckrát. Maznám sa s ňou, stále niečo vylepšujem. Človek to musí robiť z lásky, nie pre peniaze," tvrdí Kokavčan.
V roku 1974 vyrobil dvojitú fujaru z jedného kusa dreva (javor), a to ako prvú svojho druhu v dejinách. V súčasnosti je umiestnená v Moskovskom múzeu. Fujary a píšťalky robí tradičným spôsobom - ručne s tradičnými nástrojmi. Zdobí ich prírodnými motívmi, výjavmi z valašského života alebo kvetmi. „Motívy s kvetmi sú mi srdcu najbližšie," zdôverí sa a zanôti tú svoju najobľúbenejšiu: Pusť ma, bača, pusť ma z holy, k frajerke mi druhý chodí.
Kokava, to je kolíska ľudového folklóru
Stenu jeho dielne zdobia desiatky diplomov. Ten prvý dostal v roku 1963, posledný minulý rok. Spieval a hral na takmer všetkých ľudových slávnostiach na Slovensku. Srdcu najbližšie mu je kokavské Koliesko.
„Ozveny nad Kokavou, to je moje. Keď sa zotmie, z okolitých striech na námestí sa ozýva zádumčivý hlas fujary. Umocňujú ho svetelné efekty a okolité hory. Je to silný emotívny zážitok, nielen pre nás fujaristov, ale aj pre stovky divákov. Kokava, to je kolíska ľudového folklóru," opisuje kontakty s folklórom Pavel, fujarista, interpret kokavských ľudových piesní i výrobca ľudových hudobných nástrojov.
V dedine založil fujarové trio
„Sme zohratá trojica. Ján Kroták a Miroslav Moncoľ sú dobrí muzikanti. Hráme spolu v našom súbore Kokavan a pochodili sme kus sveta. Vyšlo nám už aj päť cédečiek. V Kokave mám asi desať nasledovníkov, ktorých som naučil vyrábať fujary. Rád chodím aj medzi deti do školy v prírode. Výroba fujár ich zaujíma," dodá majster.
Na jeho poličkách v dielni čakajú desiatky kusov dreva na premenu v obľúbený hudobný nástroj. Nie každé sa však hodí na výrobu fujary, preto niektoré skončia aj v peci. Tak dopadlo niekoľko fujár, s ktorými nebol majster spokojný. Z rúk pustí len dielo, ktoré je po každej stránke stopercentné.
