DETVA. Peter Kuric je spievajúci heligonkár. Rád spomína na svoje detstvo, v ktorom bolo veľa folklóru.
„Ujo hrával na harmoniku a pod Poľanou, kde som vyrastal, mali píšťala, fujara, harmonika i heligónka vždy svoje miesto," úprimne priznáva Peter. Na heligónke sa naučil hrať sám. Hranie v skupine si vyskúšal v súbore Podpoľanec.
„Hoci som v ňom účinkoval len rok, nazbieral som tam cenné skúsenosti. V súbore sme boli mladí ľudia, ktorých spájala láska k ľudovému umeniu. Podpoľanie bolo pre nás v tomto smere takmer nevyčerpateľnou studnicou. Pri našich vystúpeniach bol základom tanec a ľudová hudba. Takže s mojou heligónkou som si vždy prišiel na svoje," tvrdí Peter, ktorý býva v Piešti pri Detve.
Jeho heligónka má už takmer sto rokov
Heligónka je sólový nástroj. Najlepších heligonkárov vraj nájdete na Orave a pod Poľanou. „Je to pravda. Stačí sa ísť pozrieť na folklórne slávnosti v Detve či na tradičné stretnutie heligonkárov v Korytárkach. Heligónka v Podpoľaní vždy zažívala rozmach," tvrdí Peter. Ľudový nástroj, na ktorom talentovaný hudobník hrá, má už takmer sto rokov. „Kúpil mi ho otec, keď som mal desať rokov. Tá, na ktorej som hral dovtedy, nebola až taká kvalitná," hovorí.
Dnes má tridsaťpäť rokov a doma sedem hudobných nástrojov. „Sú medzi nimi harmoniky i heligónky. Laik ťažko rozozná, o ktorý nástroj ide. Heligónky sú v podstate diatonické harmoniky a aj spôsob hry na nich je identický. Rozdiel je len v tom, že na ľavej, čiže basovej, strane majú vmontované takzvané heligónové basy. Tie dávajú heligónkam charakteristický hlas. Zvuk heligónových basov je hlbší a výraznejší, čím pripomína zvuk trúbky - heligónky. Práve od nej tieto harmoniky, resp. od podobného charakteru hlasu basov, dostali svoj názov," vysvetľuje Peter.
Hral aj v Kanade
S javiskom a publikom sa stretol aj pri svojich potulkách po Kanade, kde zaspieval a zahral napríklad aj slovenskému veľvyslancovi. „Hral som tam pre Slovákov, ktorí sa rýchlo naladili na ľudovú nôtu. Boli to srdečné stretnutia. Zanôtil som si v hre Kubo a spoznal som nových kamarátov zo súboru Východná, ktorý založili v Kanade," spomína Peter. Jeho prvé cédečko mu vyšlo pred šiestimi rokmi, druhé uzrie svetlo sveta o mesiac. Na obidvoch nájdete piesne, aké si kedysi spievali v jeho rodnom kraji.
Svadby sú plné hudby, spevu a emócií
„Chodil som z domu do domu a zapisoval si také, ktoré si pamätajú už len tí skôr narodení. Mojou najobľúbenejšou je pieseň: Sihote, sihote, zelené sihote, akože mne bude, mne samej sirote. Prirástla mi k srdcu. Možno preto, že už aj moji rodičia odpočívajú na cintoríne," povie vynikajúci spevák a hudobník. Spolu s kamarátom, ktorý hrá na ozembuchu, chodia hrávať na svadby, krsty či rôzne oslavy. „Mám rád tieto udalosti. Sú plné hudby, spevu a emócií," vyznáva sa úprimne.
Folklór mu prináša radosť do duše. Vyrastal pri ňom a dúfa, že raz bude od narodenia sprevádzať aj jeho deti. Zatiaľ je však slobodný a tak všetok čas a energiu venuje šíreniu ľudovej hudby.
