Rodina sa z nešťastia, ktoré ich postihlo, nevie spamätať ani po troch týždňoch. Potrebujú pomoc.
PRIEVRANA. Cesta k domu rodiny Kurčíkovej je kľukatá. Taký je aj život rodiny. Ondrejovi rodičia sporili korunu ku korunke a našetrené úspory investovali do gazdovstva neďaleko Poltára. Keď sa im narodil syn Ondrej, na sedliackom dvore už bolo všetko, čo k nemu patrí. Maštaľ, letná kuchynka, udiareň i nový dom. O to všetko mohla rodina prvého júla prísť. Do maštale udrel blesk. Našťastie sa gazdom podarilo zachrániť dobytok, ale stavbu oheň neušetril. Zhorela takmer do tla.
Synovi zachránil život otcov zákaz
V ten deň bolo od rána veľmi teplo. Poobede prišla búrka. „Veľa som ich už prežil, ale táto bola mimoriadne silná. Prvýkrát buchlo okolo piatej do elektrického stĺpa. Bol to veľký rachot. Syn sa chcel ísť pozrieť do maštale, či nevystrašilo zvieratá. Bál sa najmä o kobylu, ktorá je bojazlivá. Povedal som mu, nech tam radšej nejde, že vonku je pohroma, akoby sa všetci čerti ženili," približuje atmosféru osudného dňa šesťdesiatročný Ondrej Kurčík.
Možno práve tento zákaz zachránil jeho synovi život. Ani nie o päť minút udrelo znovu.
„Bola to rana ako z dela. Vystrašila nás. Pozreli sme sa cez okno von a videli sme na streche stajne dym a plamene. Vedeli sme, že je zle. Okamžite sme volali hasičov a potom sme utekali zachraňovať zvieratá. S býčkom, kravou i prasnicou neboli problémy, horšie to bolo s kobylou. Tá sa splašila a nebolo možné ju upokojiť. Napokon sa ju synovi Jaroslavovi podarilo vyviesť von. V poslednej chvíli. Plamene už šľahali poriadne vysoko," hovorí hospodár.
Susedia sa len prizerali
Pri pohľade na oheň, ktorý hltal ťažko nadobudnutý majetok rodiny, sa nielen ženám, ale aj chlapom zaleskli oči od žiaľu. „Manžel plakal ako malý chlapec. Kričal, že sa hodí ohňa. Nečudujte sa mu. Hospodárime a nie je to vôbec ľahké. Stískame každé euro, aby sme prežili. V sude sme mali vodu. Vo vedrách sme ju nosili na povalu a snažili sa uhasiť oheň. Manžel si popálil ruku, syn nohu. Nikto nám neprišiel pomôcť, ani vlastná rodina. Bože, čo sme to za ľudia! Susedovcom horí strecha nad hlavou a nikto nepríde hasiť," hovorí so slzami v očiach gazdiná Irenka.
K požiaru prišli hasiči z Poltára i Lučenca. Plamene sa im podarilo uhasiť krátko pred polnocou.
„Povedali nám, že takúto spúšť zanecháva po sebe guľový blesk. Vraj keby sme nemali na povale seno, zabil by aj zvieratá. Veľmi nám pomohli, keby nie ich, zhorí nám všetko. Naše vedrá s vodou by nepomohli. Na strechu vyliali päť cisterien a ledva to stačilo. Tu na Prievranej sme zvyknutí na búrky. Ale tá posledná, to bolo čosi strašné. Také čosi by som už nikdy nechcel zažiť," hovorí Ondrej.
Starkej povedali, že spadlo lietadlo
Ondrejova mama má už takmer deväťdesiat rokov. „Každučký meter na gazdovstve je zmáčaný jej potom. Veľa sa tu nadrela. Zhorel dom, v ktorom bývala a kde som sa aj ja narodil. Ani sme jej nepovedali, čo sa stalo. Myslí si, že neďaleko nás spadlo lietadlo. Takto je to lepšie. Dosť, čo sa my trápime, načo by sa mala aj ona. V dome sme mali nábytok, hospodárske stroje, zrno, seno. Všetko ľahlo popolom. Sme z toho zúfalí. Peňazí na opravu nemáme. Zvieratám sme urobili prístrešok, lebo v týchto horúčavách trpia. V maštali by im bolo lepšie," tvrdí gazda.
Mesto Poltár vyšlo rodine v ústrety. Poskytlo jej kontajnery. Kurčíkovci by však toho potrebovali oveľa viac. Peniaze, krytinu, seno, stavebný materiál. „Ak by sa našiel niekto, kto by nám pomohol, boli by sme veľmi vďační. Dostali sme sa na žobrotu. Stačila malá chvíľa a prišli sme o veľa," dodá Ondrej Kurčík.?
