V Sucháni sa nachádzajú minimálne tri unikáty. Trúbiaci kameň, ľudový dom i Turčianka. Sedliacky dom je však v poslednej dobe najboľavejším bodom, ktorý ťaží tunajšiu starostku. Strecha na sedliackom dome je v havarijnom stave. Obec na jej opravu nemá peniaze.
SUCHÁŇ. Či ide o výtvor prírody alebo dielo človeka, nevedno. Trúbiaci kameň je jednou z troch atrakcií Sucháňa. Láka do obce na rozhraní okresov Veľký Krtíš a Krupina turistov zo Slovenska i zahraničia.
„Niektorí si na ňom chcú aj zatrúbiť, no nedarí sa im to, hoci sa popis trúbenia nachádza na informačnom paneli. V Sucháni žije asi desať ľudí, ktorí to vedia. Najmladším je dvánásťročný Janko Heveš a najstarším Ján Mihaľkin. Keď on zatrúbi, ozvena sa okolitými dolinami šíri až sedemkrát," hovorí starosta obce Anna Triznová. Prvá dáma Sucháňa patrí medzi tých, ktorí vedia na kameni zatrúbiť. No nie vždy sa vraj podarí vylúdiť zvuk. „Záleží to aj od počasia. Keď zaprší, v otvoroch je voda a vtedy to nejde," tvrdí.
Na kameni sú dva otvory
Vzácny kameň je od obce vzdialený približne osem kilometrov. „Leží v časti zvanej Zabre. Pre turistov sme ho sprístupnili v roku 1999. No ľudia z dediny o ňom vedia už desaťročia. Hovorí sa, že kameň v čase tureckej okupácie slúžil ako signalizačné zariadenie. V okolí Sucháňa je veľa dolín, ľahko v nich zablúdite. Turci využívali otvory v skale na to, aby sa vedeli lepšie zorientovať. Tak aspoň hovorí povesť, ktorá sa u nás šírila z pokolenia na pokolenie," hovorí starostka.
Ku kameňu vedie náučný chodník po zelenej značke. Chodníky lemujú informačné panely s faktami a legendami.
Na kameni je okrem dvoch otvorov vytesaný aj rok. „Druhé číslo je slabo viditeľné. Môže to byť aj jednotka, ale i sedmička. Pravdepodobne ide o rok 1194 alebo 1794," vysvetľuje Triznová.
Záujemcovia prídu najmä v lete
Turisti do Sucháňa chodia najmä cez leto. „Mali sme tu už Holanďanov, Poliakov, Maďarov, Fínov, Belgičanov i Rumunov. Niektorí využijú aj ponuku prespať v obecnej turistickej ubytovni. Aj keď stáleho sprievodcu, ktorý by ich zaviedol k trúbiacemu kameňu, nemáme, zatiaľ sa nestalo, že by sme tým, ktorí o neho majú záujem, nevyšli v ústrety. V dedine sa nájdu ochotní ľudia, ktorí návštevníkov ku kameňu zavedú," tvrdí starostka. Zvedavci na Zabroch obdivujú nielen kameň, ale i neďalekú studňu. Volá sa Turčianka a vraj v nej kedysi umreli dvaja tureckí vojaci.
Strecha je v havarijnom stave
Treťou pýchou Sucháňa je Sedliacky dom ľudového bývania. „Ale momentálne i problémom. Intenzívne dažde poškodili strechu. Nutne ju potrebujeme opraviť, ale nemáme na to peniaze," povzdychne si starostka. Sedliacky dom pochádza z roku 1860.
„Múry sú z kameňa, omietky a podlahy z hliny a strecha zo slamy, ktorá je však už prehnitá. Náš ľudový dom bývania je kultúrna pamiatka. Majstri, ktorí vedeli slamené dielce, takzvané šúbiky, vyrobiť, už dávno vymreli. Niet už ani takej ražnej slamy, ktorá by bola vhodná na strechu. Najlepšia bola taká, ktorá sa mlátila ručne. No hádam sa nám podarí nájsť niekoho, kto to opraví," snaží sa myslieť pozitívne prvá dáma Sucháňa.
Zrekonštruovali kultúrny dom
Interiér domčeka premiestnili do podobného domu v dolnej časti dediny. „Je rovnako autentický, akoby v ňom naozaj zastal čas. Murovaná pec v dymovej kuchyni, predná izba - chyža s krosnami, komôrka s pôvodným nábytkom a zariadením dokonale priblížia časy dávnominulé.
Naši dedovia a pradedovia žili skromne, ale šťastne. Aj dnes sa žije skromne, len to šťastie akoby sa už unavilo. V Sucháni žije približne 260 ľudí. Niekedy ich tu bolo až šesťsto. V súčasnosti tu zostali väčšinou už len dôchodcovia. Mladí sa rozutekali po svete za prácou. Žijeme v okrese, kde je vysoká nezamestnanosť, neviem, ako s nami bude. Sucháň vymiera," tvrdí starostka. Na chvíľu sa zamyslí a potom už veselším hlasom oznámi: „Podarilo sa nám zrekonštruovať kultúrny dom a obecný úrad. Po štyridsiatich rokoch dostala budova nový šat. Vyše 96-tisíc eur sme dostali z Programu rozvoja vidieka. Vymenili sme okná, dvere, zateplili fasádu, vybudovali hlavný vchod, šatne, žumpu a vyšlo aj na plot."
