Venovala ju svojej mame, vďaka ktorej sa opäť postavila na nohy. Pri čítaní príbehu, aký vie napísať len život, sa len ťažko ubránite slzám.
LUČENEC. Napísala knihu. Venovala ju svojej mame, ktorá pri nej stála v najťažších chvíľach jej života. Keď prestala hovoriť, jesť i chodiť. Keď ležala na posteli ako krehká bábika z porcelánu a k životu ju späť ťahala len mamina dlaň. Zuzka mala v hlave nádor. Veľký. Lekári v Lučenci jej šancu nedávali. Bystrickí sa pokúsili o zázrak. Ten sa stal. Mladé dievča vytrhli hrobárovi z lopaty.
Oko jej operovali šesťkrát
„Osudy ľudí bývajú rôzne. Ten môj mi uštedril veľa tvrdých rán. Chvíľami sa mi zdalo, akoby to bol zlý sen. Nechápala som, prečo práve pre mňa sa stali nemocničné izby druhým domovom," hovorí Zuzanka.
Keď mala dvanásť rokov, začal sa jej zhoršovať zrak. Na ľavé oko videla horšie ako na pravé. S kamarátkou a jej otcom išla na bežnú kontrolu a lekárka ju odporučila na hospitalizáciu do nemocnice.
„Lekárka mi povedala, že mám poškodenú sietnicu. Správala sa ku mne odmerane. Laser mi nepomohol. Musela som ísť na operáciu do Banskej Bystrice," spomína na začiatky najťažšieho obdobia vo svojom živote statočná slečna. Vtedy ešte netušila, že táto operácia bude len jednou z mnohých. „Oko mi operovali šesťkrát. Už vtedy som mala čo robiť, aby som sa nezosypala. Na toto obdobie mi však zostali aj dobré spomienky, nielen tie negatívne. Stretla som totiž úžasných ľudí, ktorí stáli pri mne a boli mi oporou," tvrdí Zuzana.
Lekári z Lučenca si mysleli, že zomrie
Na chvíľu sa jej život nelíšil od života ostatných jej rovesníkov. Prijali ju na strednú školu, pomaly si začala zvykať na nový kolektív i nové kamarátky.
„Písal sa rok 1999 a už som si myslela, že nastane lepšie obdobie môjho života. No prišla rana, ktorú nikto z nás nečakal. Zomrel mi starý otec. Starkej som chcela uľahčiť žiaľ, a preto som odišla bývať k nej. Chcela som jej urobiť radosť, jednoducho potešiť ju. Častokrát sa mi však krútila hlava, triasli ruky a bývala som veľmi unavená. Pripisovala som to najmä učeniu, pretože som nad knihami trávila veľa času. No závrate prichádzali čoraz častejšie. Spadla som z bicykla a neraz ma potočilo raz do jednej, raz do druhej strany," spomína Zuzana.
Napokon sa predsa len rozhodla zájsť k obvodnej lekárke. Tá ju poslala na neurologické vyšetrenie. „Lekárka mi prikázala zastať si na jednu nohu. Nezvládla som to, no pripisovala som to únave," povie Zuzka. Po návšteve neurologickej ambulancie skončila v nemocnici. Veľmi sa jej tam nechcelo. V lučeneckej nemocnici pobudla len niekoľko dní. Poslali ju do Banskej Bystrice. „Vtedy som ani len netušila, že lekári z Lučenca sa obávali toho najhoršieho. Mysleli si, že mám pred sebou už len niekoľko dní života," dodá sympatická slečna.
Mozog jej zaliala krv
Magnetická rezonancia potvrdila, že v hlave dievčaťa narástol nádor. „Nikdy na ten mamkin pohľad nezabudnem. Mala veľmi smutné oči, keď mi oznámila zdrvujúcu diagnózu," povie Zuzka. Operovali ju šiesteho mája pred jedenástimi rokmi. Uisťovala sa, že táto, v poradí už siedma, operácia bude posledná. Lekári nezhubný nádor vybrali, no nastali ďalšie komplikácie. Krvácanie do mozgu a zápal mozgových blán. Zuzana prestala hovoriť, jesť, hýbať sa. Dvadsiatehoôsmeho mája nasledovala ďalšia operácia. Trvala štyri hodiny. Vydratú kosť v hlave lekári nahradili štepom zo stehennej kosti. Utrápená mama sedela každý deň pri posteli svojej dcéry. Stískala jej ruku a prosila ju, aby bojovala. Dojímavý obraz krutej reality. V júni Zuzanu previezli do rehabilitačného centra v Kováčovej, kam vozia najťažšie poúrazové a pooperačné prípady pohybového ústrojenstva z celého Slovenska. Zuzana bola jedna z mnohých.
Z lásky k mame napísala knihu
Nevzdávala sa. Hoci sama nedokázala ani jesť, veľmi chcela žiť a nie živoriť. Časom začala piť pomocou slamky, prehltla prvú lyžičku. Prvýkrát sa domov dostala po dvoch mesiacoch. Vážila len 43 kilogramov! „Nedokázala som sa postaviť na nohy, nehovorila som. Keď ma prišla pozrieť kamarátka Janka, rozplakala sa. Chcela som jej povedať, aby neplakala, že ja som šťastná. K šťastiu mi stačilo to, že ležím doma v obývačke a cez okno vidím náš orgován, že je pri mne starká, mama, otec i brat Erik, ktorý si ťažko, ale predsa len zvykol na moju nemohúcnosť," hovorí Zuzka.
Vrátila sa do Kováčovej. Pomaličky sa je stav zlepšoval. Jej prvé slovo bolo mama. Domov sa vrátila na Vianoce. Opäť sa naučila chodiť a dokončila si školu. Napísala knihu. Dala jej názov „Ako zlý sen". Venovala ju mame, ktorá po celý ten dlhý čas neistoty, bolesti, ale aj očakávania a dúfania stála pri nej.
„Chcela som sa jej za všetko poďakovať. To, čo som nevedela vyjadriť ústami, to som dala na papier. Kniha je vlastne mojim príbehom života. Opisujem v nej dni strávené v nemocničných izbách, odhaľujem pocity svoje i pocity blízkych ľudí. Viem, že keby nebolo profesora Galandu, ktorý ma vytrhol zubatej rovno spod kosy, už by som tu nebola. A nebola by ani táto kniha," povie tichým hlasom Zuzka. Kniha, pri ktorej sa čitateľom tisnú slzy do očí, vyšla v náklade päťsto kusov. Vydal ju Advent-Orion s.r.o.
