že bola Židovkou.
RIMAVSKÁ SOBOTA. Deviateho septembra sme si pripomenuli obete holokaustu a rasového násilia. Jednou z obetí je aj pani Kornélia Wirtschafterová, rodená Ugnárová. Dodnes sa čuduje, ako to všetko mohla prežiť.
„Život som mohla stratiť v komore, pod guľkou, pre nedostatok jedla, smrtiacou injekciou či pre chorobu. Len preto, že som bola Židovka. Židia to mali v táboroch smrti najťažšie. Tak ako Rómovia. Spomínam si, ako ich raz večer priviezli v nákladnom aute. Kričali a plakali. V skupine boli deti, ženy i starci. Vedeli, že idú na smrť. Všetci skončil v plynovej komore. Komory boli začiatkom linky smrti. Za nimi boli pece. Stále sa z nich dymilo. Pach dymu, ktorý vychádzal z komínov, sa nedá opísať. Tak, ako sa nedá opísať hrôza, ktorú sme tam my, väzni, zažili," hovorí pani Kornélia. Rada by zabudla, no nemôže.
„Nedá sa. V noci sa mi zvykne o tej hrôze snívať. Vidím mamu pri vchode do tábora. Mala smolu. Hoci mala len ... rokov, keď sme vystúpili z vagónu, oprela sa jej o rameno staršia žena. Preto ju poslali na smrť. Starcom a chorým nedali žiadnu šancu bojovať o holý život," hovorí dôchodkyňa.
Osvienčim bol prvým táborom, do ktorého sa dostala. „Boli sme menej ako psy, ktoré nás tu strážili. Žili sme v strachu a ponížení, sužoval nás hlad. Mali sme bolesti a na jediné, čo sme mysleli, bolo, aby sa už tá hrôza skončila," tvrdí pani Kornélia. Koncentračné tábory boli miestami masového vraždenia. Umreli v nich milióny ľudí.
Štyri mesiace hrôzy
Devätnásteho marca 1944 obsadila územie Maďarska nemecká armáda.
„Dostali sme príkaz nosiť žltú pásku. O dva mesiace na to už žltú hviezdu. Boli sme Židia, stali sme sa nežiadúci. Riaditeľ gymnázia, do ktorého som chodila, bol dobrý človek. Veľa riskoval, ale napriek tomu na pôde školy zakázal nosiť žltú hviezdu. Odvliekli nás spolu s mamou v máji. Do geta v Rimavskej Sobote. Maďarskí žandári nás surovo zbili, chceli vedieť, kde máme ukryté zlato. Hoci sme mali obchod s pílou, neboli sme bohatí. Neverili nám," hovorí Kornélia Wirtschafterová.
Vo vagónoch pre dobytok ich previezli do Poľska. Pred bránami koncentračného tábora Osvienčim sa ocitli 15. júna. Pri selekcii mala šťastie. Dostala sa do ľavého radu. To znamenalo život. Tí z pravého skončili v plynových komorách.
„Prežila som tu štyri hrozné mesiace. Hneď po príchode nás oholili. Všade. Zobrali nám šaty, nahnali do spŕch. Celú noc sme stáli. Nedovolili nám ľahnúť si. Ráno nám priniesli vedro a v ňom bola polievka alebo prívarok. Nedalo sa presne identifikovať, čo to bolo. Nemali sme taniere ani lyžice. Nevedeli sme, ako jesť. O dva dni sme už nijaký riad nepotrebovali. Boli sme vďační aj za tú „polievku" vo vedre. V ústach sme mali infekcie. Mnohí mali hnačku. Ležali sme na zemi, pod hlavou sme namiesto vankúšov mali topánky," spomína bývalá väzenkyňa.
Neušla rukám bezcitného lekára
Kázali im robiť nezmyselnú robotu. Prekladali kamene z jednej strany na druhú. Až do vysilenia. Kto nevládal, toho poslali do plynu.
„Mojim šťastím bolo, že som mala len osemnásť rokov a dostatočne silný organizmus. Len vďaka tomu som prežila aj zverské lekárske pokusy," povie a ukáže rany na nohách. Rozrezali jej obdive nohy pri slabinách. Bez umŕtvenia. „Spravili si z nás pokusných králikov. Rezali nás zaživa, pichali rôzne injekcie, ženy sa pokúsili sterilizovať," povie a na dlhý čas zmĺkne.
Nevládze opísať všetky zverstvá. Rany na nohách jej zrejme nainfikovali všetkým možným a nechali tak. Lekár bol zvedavý, ako sa mladý organizmus vysporiada s infekciou.
"Veľmi to bolelo, pálilo a hnisalo. Keď sme museli stáť so skalou nad hlavou a robiť drepy, takmer som odpadla od bolesti," tvrdí dnes 84-ročná žena. Ľudia okolo nej kapali ako muchy, no ona sa držala. Rana sa napokon zahojila a ona bola každým dňom bližšie k slobode.
V decembri sa Kornélia dostala medzi skupinu, ktorú odviedli do leteckej fabriky v nemeckom Durdestadte. V tom čase už anglické a americké vojská intenzívne bombardovali strategické body nepriateľa.
Z rodiny prežil len otec s dcérou
V apríli sa dostala do Terezína. Tábor oslobodila 8. mája Červená armáda. Niekoľko stoviek obyvateľov tábora, ktorí ho na jeseň po karanténe opustili, sa začalo vracať domov.
„Medzi nimi som bola i ja. Na kosť a kožu vychudnutá, ale živá. Z Rimavskej Soboty bolo odvlečených okolo dvetisíc Židov. Vrátila sa len stovka. Z mojej rodiny som prežila len ja a môj otec. Keď sme sa vrátili domov, nemali sme nič. Začínali sme od nuly," zakončí smutný príbeh statočná Rimavskosoboťanka.
Z koncentračného tábora si okrem bolestivých spomienok priniesla knihy. Zakázané diela, ktoré odporovali vtedajšiemu režimu v Nemecku. „Z Terezína som si priniesla diela od Henricha Heineho: Nachlese zu den Gedichten (Dočítanie k básňam), Sämtliche Werke (Zobrané spisy) a Buch der Lieder (Kniha piesní). Dve z nich som pred rokom darovala Gemersko-malohontskému múzeu v mojom meste," dodá pani Kornélia.
