Na základe jej výsledkov rakúska polícia prípad Denisy Šoltísovej opäť otvorila. Vďaka odhodlaniu rodičov sa o prípade slovenskej opatrovateľky dozvedeli aj ľudia v zahraničí. O jej tragickom konci vyšla totiž kniha.
RATKOVSKÁ LEHOTA. V Rakúsku pracujú tisícky slovenských žien. Opatrujú starých ľudí. Jednou z nich bola aj vysokoškoláčka Denisa, z Ratkovskej Lehoty, obce z okresu Rimavská Sobota. Z posledného turnusu sa už domov nevrátila. Jej telo našli v rieke Ager trinásty deň po vyhlásení pátrania. Rakúska polícia prípad uzavrela ako samovraždu. Rodina mladej
Slovenky tomuto verdiktu nikdy neuverila. Už viac ako dva roky sa nevzdáva a bojuje „Som presvedčený o tom, že naša dcéra zomrela násilnou smrťou," hovorí Jaroslav Šoltís. V presvedčení ho upevnili výsledky súdnej pitvy i expertíza viedenského farmakológa Michaela Freissmutha.
Trvali na súdnej pitve
Od smrti Denisy uplynú v januári už tri roky. Jej telo našli približne trinásť kilometrov od miesta, kde pracovala.
„Dodnes nepochopím, ako mohla rakúska polícia prípad do piatich hodín uzavrieť ako samovraždu. V rieke našli mladú ženu, ktorá bola niekoľko dní nezvestná, na tele mala viditeľné stopy po násilí, no muži zákona v tak neuveriteľne krátkom čase dospeli k tomu, že dievča si zobralo život dobrovoľne. Nechápem to. My sme však tvrdeniu, že naša dcéra spáchala samovraždu, nikdy neuverili. Keď nám ju priviezli na Slovensko, trvali sme na súdnej pitve. Keď sme dostali výsledky, boli sme ešte viac zdrvení a presvedčenie, že naša dcéra nespáchala samovraždu, sa ešte viac upevnilo. Našu Denisku niekto zabil," povie pevným hlasom Jaroslav.
V tele našli lieky, ktoré Denisa nemala dôvod užívať
Slovenka pracovala v mestečku v Hornom Rakúsku. V rodine, ktorá má cveng. Domáci pán bol kedysi primárom urológie a jeho žena pracovala ako zdravotná sestra. Manželský pár požíval v malom meste rešpekt a úctu.
„Mal to byť posledný turnus mojej dcéry. Definitívne sa rozhodla, že príde domov. Odchod už počítala na hodiny. Naposledy som s ňou hovoril 17. januára, krátko pred piatou hodinou ráno. Bola veľmi zmätená. Tvrdila, že vo svojom byte v Rimavskej Sobote má namontovanú plošticu. Vtedy som si jej dezorientovanosť nevedel vysvetliť. Dnes už viem, prečo bola taká," hovorí otec mŕtvej dievčiny.
V Denisinom tele našli stopy po liekoch, ktoré nemala dôvod užívať. „Zistilo sa, že naša dcéra mala v sebe liečivá Glibornurit a Sulfinpyrazon. Sú to lieky, ktoré sa užívajú ako prevencia na infarkt myokardu, pri kĺbových ochoreniach a pre diabetikov. Cukrovku však nemala, neboleli ju ani kĺby a srdce mala zdravé. Mala poškodenú pečeň. Podľa pitevnej správy mala čerstvé podkožné podliatiny na oboch predlaktiach a stehnách," približuje výsledky pitvy Jaroslav.
Boli to lieky, ktoré dostať len na predpis
Podľa znalcov a laboratórnych vyšetrení mohlo užívaním týchto liekov dôjsť k hypoglykémii. Jej hladina cukru v krvi sa znížila. Hypoglykémia ťažšieho stupňa sa môže prejaviť dezorientovanosťou, pomätenosťou, poruchami reči, psychickým a neurologickým ochorením.
Na základe týchto výsledkov bola rakúska polícia nútená nariadiť v marci v roku 2009 nové vyšetrovanie. V týchto dňoch sú známe i výsledky expertíz, ktorú na vyžiadanie dozorujúcej prokuratúry v Rakúsku robil viedenský farmakológ Michael Freissmuth.
„Expertíza potvrdila, že naša dcéra mala v tele koncentráciu lieku znižujúcu hladinu cukru, tzv. Glibornurit a liek proti artritíde Sulfinpyrazon. Glibornurit sa vylučuje cez pečeň, preto sa v obličkách Denisky nenachádzal. Sulfinpyrazon sa rozkladá baktériami, a tak nebolo možné zistiť, aké množstvo lieku malo moje dieťa v organizme. Užívanie oboch liekov naraz by určite nepredpísal žiadny lekár. Terapeuticky je to zakázané. V čase, keď zomrela moja dcéra, sa Glibornurit predával len v Nemecku, Švajčiarsku a Taliansku. V Rakúsku bolo možné tento liek kúpiť len do 5. novembra 2007. Sulfinpyrazon sa vo forme tabliet predáva len v Taliansku a Anglicku, v Rakúsku ho od roku 1999 nedostanete. Obidva lieky možno získať len na lekársky predpis. K týmto liekom sa človek bežne len ťažko dostane. Je nepravdepodobné, že naša dcéra užila lieky a potom sa hodila do rieky. Jednoducho by na to nemala síl," približuje výsledky expertízy Jaroslav.
Najali si advokáta, novinár napísal knihu
Expertíza rodinu Šoltísovcov ešte viac utvrdila v tom, že v prípade ich dcéry je mnoho nevyjasnených otáznikov. Nezvestnosť mladej ženy oznámila domáca pani na policajnú inšpekciu vo Vocklabrucku 21. januára 2008. Uviedla, že Denisa je nezvestná od 18. januára. Dvaja svedkovia tvrdili, že Denisu videli v sobotu 19. januára okolo 22.45 hod. na Raiffeisenstrasse. Údajne mala v mraze na sebe len nohavičky a tielko. Vedľa domu, v ktorom pracovala, len prešla a pokračovala ďalej. Tam sa stopa po Slovenke skončila. Jej telo našli na trinásty deň po vyhlásení pátrania.
„V Rakúsku sme si najali advokáta. Ten sa spojil s Geroldom Moserom, ktorý našiel telo našej dcéry. Tento pán tvrdí, že telo, keby ho sem priniesol prúd, by muselo byť v inej polohe a na inom mieste. Nielen tento fakt, ale aj iné svedčia o tom, že veľa vecí sa zanedbalo. Moja dcéra nemala psychické ochorenie. Dezorientovaná bola z liekov, ktoré nemala dôvod užívať. Kombinácia týchto liekov spôsobuje dezorientovanosť a dokonca sa môže podpísať aj pod stratu vedomia. Ak to ináč nepôjde, som rozhodnutý domáhať sa spravodlivosti aj na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Viem, že život dcéry nám to už nevráti. Jediné, čo môžem pre ňu ešte spraviť, je pozrieť sa do očí jej vraha," tvrdí Jaroslav Šoltís.
Vďaka jeho horlivosti sa o tragickom konci mladej Slovenky dozvedeli aj v zahraničí. „Novinár Martin Leindenfrost vydal o mojej dcére knihu. Vyšla v náklade okolo štyritisíc výtlačkov v nemecky hovoriacich krajinách. Tisíce ľudí sa dozvedelo o našom nešťastí i skalopevnom presvedčení, že milovanú dcérku Denisu niekto zavraždil," dodá Jaroslav.
