Čas poznačil telo, ale myseľ ušetril. Na časy svojej mladosti sa pamätá, akoby to bolo len včera.
DAČOV LOM. Ľudia na lazoch mali ťažký život. Skúšala ich nielen príroda či tvrdá robota, ale i izolovanosť od okolitého sveta. Napriek tomu mali svoj rodný grunt radi. Akoby s ním zrástli. Mária Fulajtárová vie o tom svoje. Na lazoch pri Dačovom Lome prežila viac ako šesťdesiat rokov.
„Ja som už ako starý strom. Mám tu zapustené korene. Hlboko, veľmi hlboko. Tu som doma. Len ma mrzí, že voľakedy bol svet oveľa lepší ako teraz. Ľudia boli k sebe milší a pohostinnejší. Domy sme nemuseli zamykať a platilo aj to, že hosť do domu, Boh do domu. Teraz je to už iné. Zlodejov nezastavia ani reťaze a aj súdržnosť ľudí sa niekam vytratila," presvedčivo povie dôchodkyňa.
Z dediny odišla na lazy
Z rodičovského domu odišla, keď mala devätnásť rokov. „Bývala som v Kalinke. Sem na dačovské lazy som prišla do veľkého gazdovstva. V dome môjho svokra boli tri gazdiné. Rodina držala pokope a spolu aj hospodárila. Staršie gazdiné sa striedali v kuchyni, mne pridelili práce na poli a v maštali.
Gazda bol prísny, ale spravodlivý. Čo povedal, to v dome platilo. Môj muž Jurko bol ku mne veľmi dobrý. Z jeho strany to bola láska na prvý pohľad. Videl ma na jednej svadbe a hneď som mu padla do oka. Ja som si na neho zvykla. Bol to rúči mládenec, ako sa zvykne hovoriť - do koča aj do voza. Vždy mi hovoril, aby som sa šanovala, že robota nie je zajac, nemá nohy, neutečie. Ale ja som bola zvyknutá robiť od malička," hovorí starká s dobráckymi očami.
Pri toľkej čeľadi v dome bolo vždy čo robiť. Ale nikdy sa vraj nehádali. Spoločne sa delili o chleba i robotu. A veru jej bolo dosť. „Mali sme asi šesťdesiat prasiat, päť kráv, sedemnásť kusov dobytka i hydinu. K tomu polia a lúky," spomína starká.
Ľudia si nevážia prírodu
„Deti nemohli odporovať rodičom, ako sa to deje dnes. Spomínam si na situáciu, keď jeden z našich mládencov, prišiel domov neskoro zo zábavy. Tak sa bál otca, že radšej prespal v senníku, akoby išiel domov. Od bitky ho uchránili len ženy, ktoré za neho orodovali u gazdu. Tak veru, rešpekt musel byť," tvrdí Mária. „No hoci bol gazda prís-ny, srdce mal dobré," dodá. Ľudia i v tej ťažkej dobe boli sebestační. Kupovali si len soľ a cukor.
„Všetko ostatné sme si dopestovali doma. Mali sme obilie na chlebík, mlieko, z ktorého sme namútili maslo, i na syr, cmar či bryndzu zostalo. Aj maku na štrúdle bolo, kapusty a zemiakov tiež, vajec sme mali na rozdávanie, tak načo by sme chodili do obchodu. Dopestovali sme dostatok ľanu, z ktorého sme si pošili košele a sukne. Nikto nenadával, že má málo. Nebolo tak ako dnes, keď ľudia veľakrát kupujú aj to, čo im netreba a potom to vyhadzujú. Nešetria matku prírodu. Robota a skromnosť človeka ctí. To by si mal uvedomiť každý," vysvetlí svoju jednoduchú životnú filozofiu žena z lazov.
Proti Bohu sa neradno rúhať
Obidve deti porodila doma. „Svokra mi pomohla. Kým bežali po babicu, syn aj dcéra už boli na svete. Ženy brali pôrod doma ako samozrejmú vec. Niektoré ešte aj v deň, keď to na nich prišlo, pracovali na poli. Mňa nechali doma, aby som uvarila ryžu s mliekom. Navarila som, poupratovala. Pán Boh mi pomáhal. Aj vtedy, keď som svojich blízkych vyprevadila pod čiernu zem. Teraz na Dušičky im pôjdem zapáliť sviečku. Rodičom, mužovi i synovi. Muža som pochovala pred šestnástimi rokmi. Desať rokov ležal na posteli. Syna si Boh tiež povolal k sebe. Keď matka pochová vlastné dieťa, je to azda tá najťažšia chvíľa v jej živote. Keď mi srdce zvieralo od žiaľu, spomenula som si na moju svokru. Syn jej zomrel práve vtedy, keď cez nás prechádzal front. Hádam aj tri týždne ležal v komore, kým sme ho mohli pochovať. Ale keď Pánbožko tak nadelil, inak nemohlo byť. Voči nemu sa neradno rúhať. Jeho mlyny melú pomaly, ale spravodlivo. Boh vždy vie, čo robí," spomína na ťažké chvíle v živote statočná žena.
Gazdovia do družstva nechceli vstúpiť
„Teraz som už občas aj zunovaná. Robiť veľmi nevládzem a najmenšie vnúčatá ma neposlúchajú. Moje deti som nosila zabalené v obruse. Tak som s nimi aj orala. Keď zaspali, položila som ich na kraj poľa a išla robiť. Vedeli sa zabaviť aj s kôrkou chleba. Teraz majú hračky od výmyslu sveta a stále chcú nejaké nové. Bývam u dcéry. Rodina sa snaží hospodáriť, ale tie predpisy, ktoré sú okolo toho, ja už nechápem. Dakedy stačilo odovzdať čiastku z toho, čo sme nagazdovali a bol pokoj. Teraz sa zastarajú aj do toho, v akom mundúre striekate zemiaky. Zvláštnu dobu žijeme," povzdychne si starká.
Zaspomína na časy, keď tunajších lazníkov nútili vstúpiť do družstva. „Nechceli, niektorí aj vidly zodvihli. Môjho svokra zatvorili na dva roky. Ťažké časy to boli. Bodaj by zrádnik prišiel na tých, čo to vtedy vymysleli. A teraz čo z tých družstiev ostalo? Nič. Len ruiny," povie starká a varovne zdvihne prst. Akoby ním chcela niekomu pohroziť.
Čas jej poznačil telo, ale myseľ ušetril
V apríli oslávila osemdesiatosem rokov. Vrásky jej poznačili tvár i ruky, no myseľ ostala svieža aj po rokoch.
„Je to len zdanie, mám vraj sklerózu, i pirule na ňu beriem. No ani poriadne neviem, čo to je. Ani zjesť už nemôžem všetko ako voľakedy. Mäso mi na žalúdok nerobí dobre. Aj dnes mi ho núkali na obed, ale ja som si radšej uvarila kávu s kúskom chlebíka. A čo ste sa to ešte pýtali? Jáj, na naše sukne a pranie. Nuž, poviem vám, že každá poriadna dievka a žena mala doma aj dvanásť párov sukní. Na robotné i sviatočné dni. Naškrobili sme ich, aby držali tvar. Dve aj tri sme ich mali na sebe. Prali sme pri studni v koryte, niektoré ženy pri potoku. Rukami alebo na rajbadle. Žehličku sme zohriali na peci, elektrinu sme nepotrebovali. Na raňajky nám gazda nalial po poháriku a večer tiež. Pálenka bola namiesto apatieky, aby sme neochoreli. Ale už som vám toho veľa narozprávala, tak len to popíšte tak, ako som povedala. Aby mladí vedeli, ako sa dakedy žilo," pripomenie nám na odchode jedna z najstarších obyvateliek lazov pri Dačovom Lome.
