LUČENEC. Poetka Hana Košková je v spisovateľských kruhoch už dostatočne známa. Debutovala zbierkou „Pod teplom krvi", ktorá jej vyšla v roku 1976. Jej verše boli preložené do piatich jazykov. Rozprávky si našli miesto v jej živote pred dvoma rokmi. Vtedy jej vyšla kniha pre deti „Príbehy z ľudožrútskej ulice". V príbehoch vystupujú ľudia, ktorých spisovateľka z Lučenca poznala. V týchto dňoch vychádza Hane Koškovej už dvanásta knižka s názvom „Poludnica z Čerepeša".
Vaša nová kniha je vlastne druhá časť príbehov a legiend z Novohradu. Voľne nadväzuje na knihu povestí „Mara medvedia". Čo bolo pre vás výzvou opäť siahnuť po tejto téme?
- Napísať a vydať druhý diel povestí z Novohradu bola pre mňa výzva. Na tej takzvanej „povesťovej mape Slovenska" je ešte veľa bielych miest. Mne sa opäť podarilo jedno zaplniť. Rodný kraj mi prirástol k srdcu a stále mám pocit, že sme jeho minulosť súčasníkom dostatočne nepriblížili. Podklady som zbierala roky. Poslúžili mi k tomu miestne archívy, obecné kroniky, ale i rozprávači, pretože niektoré príbehy sa šírili len ústnym podaním. V povestiach nechýbajú reálie z doby, v ktorej sa dej odohráva.
Prečo názov „Poludnica z Čerepeša?"
- Poludnica je v slovenskej mytológii bytosť škodiaca človeku, zjavujúca sa na poludnie. Čerepeš bola rómska osada za Fabiankou, ktorá už zanikla. Rómovia sa odsťahovali do prepychových víl v meste. Pamätám sa, ako sme s manželom v jedno júlové popoludnie prechádzali okolo tejto osady. Práve tam bola svadba s vynikajúcou rómskou hudbou. Pozvali nás medzi seba, aby sme si šli zatancovať. Bývali sme vtedy na Fabianke. Aj povesť v knihe je inšpirovaná týmto obdobím.
Ako prijala kritika a čitatelia vaše povesti?
- Mnohí ma cez poéziu, ktorú som neprestala písať, nepoznali. Povesti akoby odstránili túto bariéru. Pozývajú ma na besedy do škôl i obcí. Zaujímajú sa o podrobnosti, o dobu, v ktorej sa konkrétna povesť odohráva. Dramatické okamihy, nadprirodzené javy, furtáctvo jednotlivcov, bosoráctva, veštby a čary, ale i Turci v našom regióne, to všetko je pre ľudí príťažlivé. Mnohí nevedia o svojom meste, dedine či lokalite takmer nič. Snažila som sa vyplniť tieto biele miesta, čo kvituje aj literárna kritika. Intuitívne som cítila, že napísaním povestí a legiend musím splatiť dlh svojmu kraju, v ktorom som uzrela svetlo sveta, ale i mestu, v ktorom žijem. To, či sa mi to podarilo, nech posúdia iní.
Hovoríte, že srdcu najbližšia je vám predsa len poézia, ale pri spätnej väzbe s čitateľmi ste skeptická. Prečo?
- Poézia nie je pre davy. Napriek tomu si myslím, že na Slovensku sa stále píše a číta. Poézia je ako obrad. Má svoje slová i svoje sebazáchovné pudy. A hoci nie sú jej plné námestia, v každej dobe si nájde svoje kútiky. Niekedy sú menšie, inokedy väčšie. Nevymiera, len sa občas sťahuje z údolí a miest. Báseň dokáže na malom priestore povedať veľa.
