RIMAVSKÁ SOBOTA. Rád sa porozpráva s každým, koho zaujíma umenie. V tomto roku oslávil abrahámoviny. Juraj Kepka je umelec. Rád sa špecializuje na drevenú plastiku. No najradšej robí s kameňom. Hovorí, že talent zdedil po svojom otcovi, ktorý po sebe zanechal veľké množstvo nádherných diel. Zdobia mnohé súkromné zbierky, ale nájdete ich aj v Národnej galérii v Bratislave a v Národnom múzeu v Martine.
Išiel v šľapajách otca
„Keďže otec vyrezával, mal pre moju záľubu pochopenie. Pri ňom som vystružlikal svoje prvé diela. Pamätám sa na to, akoby to bolo dnes. Mal som pätnásť rokov a podarilo sa mi vyrezať hlavu chlapca, ktorý hrá na píšťale," priznáva sochár. Najväčšiu sochu, ktorá doteraz vyšla spod jeho rúk, mala dva a pol metra. „Bola to ležiaca postava. Pracoval som na nej týždeň na jednom sympóziu," dodá umelec. Svoje sochy väčšinou daruje známym. Niektoré však cestovali do Čiech, ale i Holandska.
„Jednu mám dokonca vystavenú v kaštieli Brunovce pri Piešťanoch," priznáva Juraj. Na otázku, z ktorého dreva sa mu najlepšie vyrezáva, hovorí: „Z duba. Hoci je to tvrdé drevo a dláto od neho odskakuje, sochy z neho sú najkrajšie." Manželka má pre jeho koníčka pochopenie. „Má vyvinutý cit pre umenie a jej názor je pre mňa veľmi dôležitý. Manželka je mojou prvou a najdôležitejšou kritičkou," usmeje sa Rimavskosoboťan.
Myšlienky zhmotňuje v dreve a kameni
Hovorí, že jeho záľuba mu prináša veľkú radosť. „Sú chvíle, kedy pociťujem nepokoj v duši. Som napätý, rád by som zašiel do svojej dielne a prostredníctvom diel vyjadril veci, ktoré sa len ťažko dajú pomenovať slovami. To, čo nosím v hlave, dávam do dreva, ale aj do kameňa. Kameň ma fascinuje viac ako drevo. Nech je drevo akokoľvek dobré, zub času ho poznačí. Sochy z kameňa vydržia večnosť," vyznáva sa sochár.
Chvíľami ho mrzí, že sa svojmu koníčku nemôže venovať naplno. „Vyštudoval som strojárinu a tá ma aj živí," hovorí Juraj. Jeho diela mohli návštevníci doteraz obdivovať len na spoločných výstavách. „Cez leto som mal vlastnú výstavu s názvom Sochy a obrazy vo Zvolene. Vystavoval som v Rimavskej Sobote," hovorí sochár.
Svojim koníčkom by sa nechcel živiť
Nepripúšťa si myšlienku, že raz by ho mohol jeho koníček živiť. „Pri mojej tvorbe zohrávajú podstatnú úlohu sny a pocity. Do sôch vkladám svoje myšlienky. Nevedel by som toto všetko robiť pre peniaze. Mal by som pocit, že predávam časť seba. Stále je to v tej rovine, že chcem a nie že musím," hovorí Soboťan. Vo svojej umeleckej činnosti mal už aj desaťročnú prestávku.
„Jednoducho som mal také obdobie," zdôvodní to. Najlepší pocit má vraj vtedy, keď socha, ktorú vytvorí, je oveľa lepšia, ako predstava, ktorú mal v hlave. V jeho šľapajách ide aj dcéra Ingrid, ktorá má svoj vlastný ateliér. Zatiaľ však rodinný tandem na spoločnom diele nerobil, no v budúcnosti by obidvaja chceli. Aj jeho syn Juraj sa vraj istý čas venoval umeniu, ale potom ho zakvačil na klinec. „Veľmi by som chcel, aby sa k nemu vrátil," tvrdí Juraj.
Autor: kis
