Odohral sa počas druhej svetovej vojny a aj po rokoch nás núti zamyslieť sa.
TUHÁR. Jozef má sedemdesiatosem rokov. Býva vo Vidinej, ale jeho rodiskom je neveľká obec Tuhár. V roku 1944 cez Tuhár ustupovali Nemci. Jozef mal v tom čase dvanásť rokov. Front zblízka nevidel, ale počul o ňom dosť. Chlapec sa tešil na Vianoce, ktoré by sa mu neboli rátali bez vianočného stromčeka. No dedina sa len tak hemžila vojakmi, ísť do lesa bolo riskantné.
„Neželaných hostí bolo v dedine veľa. Viac ako domácich. Neprichádzalo do úvahy, aby sa do lesa po stromček vybrali dospelí. Nemci by ich upodozrievali a neváhali by ich zastreliť. Deti riskovali menej a tak sa nám rodičov podarilo prehovoriť, aby nás po vytúžený stromček do lesa pustili," spomína Jozef.
Príroda vyzerala ako mladucha
Zima v roku 1944 bola tuhá. Mrazy nepoľavovali a snehu napadlo dobrých päťdesiat centimetrov. Príroda vyzerala ako mladucha v bielom rúchu. Keby nie blížiaceho sa frontu, ktorý v tom čase zúril vo východnej časti terajšieho okresu Rimavská Sobota, ľudia by mohli hovoriť o zimnej idylke.
„O jedenástej hodine sme sa už zakrádali dedinou. Vo vrecku sme stískali nožík so špagátom. Ondrík, môj bratranec, bol mladší, mal len jedenásť. Cesta medzi Tuhárom a Polichnom bola vyhrnutá a klzká, no nám tie štyri kilometre ubehli rýchlo. Rozprávali sme sa o tom, aké to bude, keď domov prinesieme urastený stromček. Tešili sme sa," hovorí Jozef. Rodičia sa o nich báli a možno už aj oľutovali, že sa dali nahovoriť a pustili deti po vianočný stromček. Nemci sú Nemci a nikdy sa nedalo vedieť, ako sa zachovajú.
Nad mestom sa rozpútalo peklo
Dvaja statoční chlapci sa vybrali smerom k Timrave. V chotári bolo ticho, nikde ani stopy po ľuďoch. Videli len zvieracie stopy. Slniečko svietilo, ale mráz aj tak zachádzal za nechty. Čim bližšie boli pri smrekovej mladine, tým viac zrýchľovali krok. Únavu necítili. Dopredu ich hnala túžba priniesť domov čo najkrajší smrek.
„Konečne sme našli tie naše. Vyzbrojení sme boli len nožíkmi, a tak nám trvalo pomerne dlhú chvíľu, kým sme ich „zoťali". Vetvičky sme pozväzovali špagátom a vybrali sa domov. Ani sme si neuvedomili, že na chotár už padá súmrak. Chotár sme však poznali, preto sme sa nebáli, hoci súmrak rýchlo vystriedala tma. Odrazu sme zazreli záblesk. Ponáhľali sme sa ku Krivici, odkiaľ sme mali lepší výhľad. Niekde tam, blízko pri Lučenci, sme zazreli žiaru a počuli rachot. To lietadlá zhadzovali bomby. Stáli sme tam, nič sme nehovorili, len sme s hrôzou hľadeli na tú hrôzu. Tam niekde v diaľke umierali ľudia," povie tichým hlasom Jozef.
Izbou sa niesli tóny vianočnej koledy
Stáli tam dlho. Chlapci si vtedy uvedomili, akú podobu má vojna. Doteraz o nej len počúvali, ale teraz to peklo videli na vlastné oči. A hoci to bolo od nich ďaleko, zdalo sa im, akoby tá žiara bola oveľa bližšie. „Horela zem i nebo. V diaľke pred nami bolo vojnové peklo, pri nás boli stromčeky, symboly vianočnej pohody. Paradox tej doby," tvrdí dôchodca.
Keď prišli domov, rodičia ich vyobjímali. Povedali im o tom, čo videli. Ondrík sa opýtal mamy: „Mama, tam sú predsa ľudia. Aj deti sú tam, však mamka moja?" Ona mu len mlčky prikývla a ešte viac si ho pritisla k sebe.
Izba voňala ihličím a skromne vyzdobený vianočný stromček navodil v izbe sviatočnú atmosféru. „V našom dome bývali piati nemeckí vojaci. Prišli do izby, posadili sa, kde sa dalo, a mlčky hľadeli na náš stromček. Každý z nich začal vyťahovať fotografie svojich najbližších. V rukách držali fotky a mlčali. Potom jeden z nich vytiahol ústnu harmoniku a zanôtil Tichú noc. Izbou sa niesli tóny najznámejšej vianočnej koledy. Vojaci, ktorí možno už na druhý deň strieľali do nevinných ľudí, boli na chvíľu ľudskí," zakončí rozprávanie vianočného príbehu Jozef.
Autor: Zita Suráková ml.
