Má totiž veľa, veľa lásky. Mnohé deti s takouto diagnózou končia v ústavoch.
VEĽKÝ KRTÍŠ. Každý si na svojich pleciach nesie svoj kríž. Niekomu však toho sudičky nadelili požehnane. Tak ako mladej mamičke z Veľkého Krtíša, ktorá sa stará o postihnuté dieťa. Dominik má detskú mozgovú obrnu. Jeho zdravotný stav si vyžaduje nepretržitú dvadsaťštyrihodinovú opateru. Zamestnáva nielen svoju mamu, ale i starých rodičov a mladšiu sestru. Je odkázaný na ich pomoc. Dominik má dvanásť rokov a jeho mozog je ťažko poškodený. Do školy chodí len na hodinu. Najradšej sedí na kolenách starej mamy a vie dávať veľa lásky.
Na svet prišiel predčasne
Jozefína sa vydávala, keď mala dvadsaťjeden rokov. Spolu s manželom sa tešili na svoje prvé dieťatko.
„Bolo nám jedno, či to bude chlapček alebo dievčatko. Želali sme si len jediné, aby bolo zdravé. Komplikácie v tehotenstve som nemala, napriek tomu sa Dominik narodil predčasne, v ôsmom mesiaci," približuje svoj osud tridsaťštyriročná žena. Dieťa dali do inkubátora a behom dvoch mesiacov absolvovalo dve operácie.
„Praskli mu črevá. Veľmi sme sa báli, že to neprežije. Bol taký malý a krehký," hovorí so slzami v očiach Dominikova stará mama Jozefína. Chlapča prežilo, no prišiel ďalší tvrdý úder. Diagnóza detská mozgová obrna. Rodičia sa snažili dostať k všetkým možným informáciám, aby spravili pre svojho syna maximum.
„Vojtovu metódu sme cvičili, už keď mal Dominik dva mesiace. Aj štyrikrát denne. Môj syn mal ochabnuté svaly. Neposlúchali ho ručičky ani nožičky. Bol však a stále je veľkým bojovníkom," tvrdí statočná mama.
Rodina sa rozpadla
Akoby jeden kríž do rodiny nestačil, prišiel ďalší. Jozefína s dvoma deťmi ostala sama. Rodina sa rozpadla.
„Ťažko sa mi o tom hovorí. Manžel začal hrať na automatoch a išlo to s ním dole vodou. Chcela som mu pomôcť, ale on pomoc odmietal. Pred troma rokmi nás rozviedli. Odišla som zo spoločného bytu a presťahovala sa k rodičom, ktorí bývajú v tom istom paneláku a dokonca len o poschodie nižšie," hovorí Jozefína.
Nastali pre ňu ťažké časy. Jej bývalý manžel sa nechcel z bytu, v ktorom mal Dominik bezbariérovú kúpelňu i zariadenie, ktoré mu uľahčovali chodenie, vysťahovať. „Veľmi ťažko sa mi hovorí o tomto období. To nebol len boj o byt, prišli aj iné problémy. Otec mojich vnúčat veľakrát ležal opitý na zemi pod balkónom. Bolo nám ho ľúto, tak sme mu išli pomôcť, no on sa na nás ešte aj osopil. Napokon po dlhých ťahaniciach ho dcéra z bytu vyplatila a on odišiel. Ani neviem kam, neozve sa ani deťom," povzdychne si stará mama.
Pri delfínoch bol kľudnejší
Dominik nehovorí. Vyjadruje sa svojráznymi zvukmi alebo pantomímou. Citlivo však vníma dotyk dlaní, hlasy aj to, v akej pohode sú jeho pestúni. Mamina ho takmer päť rokov vozila do Lučenca.
„Najskôr tam chodil do škôlky, neskôr do školy. Teraz navštevuje školu vo Veľkom Krtíši, ale len na jednu hodinu. Učiteľka mu dá do ruky veľkú ceruzku a on si kreslí. Možno sa bude niekto čudovať, prečo chceme, aby chodil do školy, no pre nás je Dominik všetkým a chceme mu jeho život maximálne uľahčiť, ako sa len dá," tvrdí mama chorého chlapčeka.
Absolvovali už aj delfínoterapiu na Kryme. „Od chvíle, ako sme sa dozvedeli o jeho diagnóze, sme odhodlaní urobiť čokoľvek, čo by mu pomohlo. Delfíny vraj vysielajú elektromagnetické vlny, ktoré dokážu ovplyvniť niektoré procesy v tele. Sme presvedčení o tom, že tento pobyt nášmu Dominkovi pomohol. Bol kľudnejší a ľahšie sa nám s ním pracovalo," hovorí stará mama. Rodinu však stál takmer stotisíc korún. Keby nie dobrých ľudí, ktorí im pomohli, nemohli by si ho dovoliť.
Rodina dostáva necelých tristo eur
Jozefína dostáva necelých tristo eur. „V tom je zahrnutý môj opatrovateľský príspevok, prídavky i výživné. Keby mi nepomáhala rodina, rodičia a moji bratia, neviem, ako by som vyžila. Štát sa správa macošsky. Nemá pochopenie s takými rodinami, ako sme my," tvrdí mladá žena.
„V januári by som sa s deťmi chcela presťahovať do nášho bytu. Chýba nám v ňom ešte veľa, ale snáď to zvládneme. Rodičia si potrebujú oddýchnuť. Majú svoj vek a už mi aj tak dosť pomohli. Je dobré, že ich byt sa nachádza len o poschodie nižšie ako ten náš. Stačí zabúchať a prídu," teší sa Jozefína.
Nikdy sa nezamýšľala nad tým, že svojho syna dá do ústavu. Bojuje, ako sa len dá, dlhé roky žije len pre svoje deti. Jej dcéra Miška má jedenásť rokov. Hrá vybíjanú a tenis. „Svojho bračeka mám rada, len škoda, že sa s ním nikdy nebudem môcť hrať alebo porozprávať. Je chorý a veľmi nás potrebuje," tvrdí dlhovlasé dievčatko.
Rodina vie, že v prípade Dominika nemožno očakávať veľké zázraky.
„Náš syn už nikdy nebude zdravý. Ale môže sa mu polepšiť a poskrúcané telíčko ho bude menej bolieť," tvrdí stará mama. Ak vás, milí naši čitatelia, príbeh postihnutého chlapca oslovil a rozhodnete sa pomôcť, kontakt na rodinu máme v redakcii.
