Keď sa pridal k povstalcom, mal sedemnásť rokov. Dnes má osemdesiattri.
LUČENEC/KLENOVEC. Od skončenia druhej svetovej vojny uplynie v tomto roku už šesťdesiatšesť rokov. Priamych účastníkov vojny ubúda. Vymierajú. S nimi odchádzajú príbehy i spomienky na dobu, ktorá bolestivo zasiahla do osudov miliónov ľudí. No sú medzi nami takí, ktorí chcú momenty z doby minulej zachovať aj pre budúce generácie.
Jedným z nich je historik Jozef Drenko, ktorý je zároveň kronikárom mesta Lučenec. Študoval archívy a zbieral záznamy, aby čo najpresnejšie zachytil momenty z oslobodenia Lučenca. Nám sa zas podarilo nájsť Júliusa Miešku, pamätníka vojny.
Dôchodca z Lučenca mal na sklonku druhej svetovej vojny sedemnásť rokov. Bol partizánom. Dnes má osemdesiattri. Každý rok sa dvakrát príde pokloniť k pomníku padlých hrdinov s menom i bez mena. V polovici januára, kedy oslobodili Lučenec, a v máji, kedy skončila vojna. „Z roka na rok je nás pri pietnom akte menej," tvrdí dôchodca.
Lučenec bol strategickým mestom
Lučenec bol dôležitou križovatkou cestných a železničných komunikácií. Nemci si tento fakt uvedomovali, a preto chceli mesto udržať za každú cenu. Už začiatkom októbra Lučenčania vedeli, že front je blízko. Siedmeho októbra bolo Nemcov plné mesto.
„Okolo tristo a do piatich dní ich prišlo ďalších dvetisíc. Po uliciach sa premávali tanky aj nákladné autá," približuje dejiny lučenecký historik a mestský kronikár Jozef Drenko. Dvanásteho októbra sa cez rieku Ipeľ začala prepravovať sovietska armáda.
„Ako prvé prišli jednotky 35. streleckého zboru a 27. armády generála plukovníka Trofimenka. Delostrelecké granáty a letecké bomby sa osvedčili. Nemci zákopy opustili. Ale druhé pásmo obrany, ktoré zabraňovalo prístup k Lučencu z juhu, juhozápadu a juhovýchodu nepriateľ urputne držal. Nemci do boja nasadili tanky i útočné delá. Dochádzalo tu k častým bojom zblízka. Straty boli veľké na obidvoch stranách. Vojaci bojovali zo všetkých síl. V boji muža proti mužovi sa najviac vyznamenali vojak Kamkov a seržant Bezverchin," hovorí Drenko.
Porážka pri Maškovej oddialila oslobodenie
Ľudia v meste sa ukrývali, kde sa dalo. Na Lučenec sa strieľalo zo všetkých strán. Nepriateľ sa nemienil len tak ľahko vzdať. Z východu sa k mestu snažil prebojovať 33. strelecký zbor. „Ďalší 104. strelecký zbor z priestoru Oždian postupoval s divíziou pravého krídla smerom na Hnúšťu. Vojaci sa tešili, že Lučenec už čoskoro padne. No predčasne. Divízie štvrtého rumunského armádneho zboru, ktoré bojovali západne od Lučenca, utrpeli pri Maškovej veľké straty a porážku. Nemci ich zastavili. Život tu položilo 150 vojakov a takmer tisíc ich bolo zranených," tvrdí mestský kronikár.
Lučenčania prežívali hrôzu. Ulice boli v plameňoch, výbuchy bômb neutíchali. Keď sa trinásteho januára ako prvý prebojoval do mesta smerom od Opatovej 722. strelecký pluk pod vedením majora Merenkova, začala im svitať nádej, že to peklo raz skončí. Nemci zúrili. Strieľali na všetko, čo sa pohlo. Z trinásteho na štrnásteho januára prežilo mesto najhoršiu noc. Nepriateľ nasadil do boja dva pluky 15. a 76. pešej divízie, ktoré cieľavedome ničili mesto.
Nemci bojovali do poslednej chvíle
„Kritický moment nastal okolo obeda 14. januára, kedy prápory 722. pešieho pluku, ktorému velil Deremenko, a školský prápor veliteľa Bolkova dorazili do stredu mesta. Vtedy proti nim vyrazili nepriateľské jednotky na šiestich tankoch s troma útočnými samohybnými delami a s obrnenými vozidlami. Boli v presile. Naši začali ustupovať. Ulice boli posiate mŕtvolami. Vojakom zo 722. streleckého pluku prišli na pomoc dva ďalšie pluky - 737 a 748. Nemcov nakoniec zastavili a do večera Lučenec oslobodili. Mesto mali pevne v rukách sovietske a rumunské jednotky," hovorí Drenko.
Ľudia plakali. Od šťastia aj bolesti nad hrobmi svojich blízkych i tých, ktorí položili životy, aby ich oslobodili. Roky však utekajú a ľudia majú tendenciu zabúdať. Minulý týždeň 14. januára, teda v deň výročia oslobodenia Lučenca, sa pri pamätníku padlých hrdinov stretla len hŕstka ľudí. Július Mieška bol medzi nimi.
Gymnazisti vstúpili do povstania
Keď v auguste vyhlásili povstanie, býval Július v Klenovci a bol študentom tisovského gymnázia. „S kamarátmi sme ani na chvíľu neváhali. Bola to pre nás česť i povinnosť brániť vlasť. Vytvorili sme približne 25-člennú študentskú čatu a pridali sa k ostatným povstalcom. V Klenovci nám dali zbrane a vybrali sme sa smerom na Tepličné. Naša skupina sa Nemcom postavila na odpor v Rimavskej Bani. Ja som sa však do prvej línie nedostal. Nás mladších poverili starším kryť chrbát. No pretože Nemci boli v presile, dostali sme rozkaz na ústup. Skryli sme sa v horách," spomína dôchodca.
S novembrovými dňami prišli do hôr prvé mrazy. „Chýbalo nám teplé oblečenie. Dvaja Štefánikovci sa vybrali na lazy v okolí Klenovca s tým, že si prinesú obuv i kabáty. Noc som spolu s nimi strážil príchod od Tisovca. Nespali sme. Všetci sme boli vyčerpaní od únavy a zimy. Zrejme preto si Štefánikovci nevšimli Nemcov, čo sa jednému z nich stalo osudným. Zastrelili ho. Stratil som aj kamaráta Paľa Takáča. Ten išiel na prieskum do dediny niekde pri Čiernom Balogu. Viac sa k nám nevrátil. Vojna bola hrozná," tvrdí Július.
Klenovec oslobodili o deväť dní neskôr
Aj Júliusovi Mieškovi visel život na vlásku. „Pri Klenovci operovala ruská skupina partizánov, ktorým velil Sadilenko. V jeho skupine bol Antek, nemecký vyzvedač. Myslím si, že to bolo v decembri, keď robil v okolí Klenovca veľkú raziu. Ja som už bol vtedy doma. Antek vyhlásil, že každého, kto nebude mať v občianskom preukaze nemecké razítko, zastrelia. Ženy a deti zatvorili do kostola, nás mužov do kultúrneho domu. Mal som šťastie, ja som sa s Antekom nikdy nestretol, takže nevedel, že som bol partizán. Tých, ktorých spoznal, zastrelili alebo vzali do koncentračných táborov," tvrdí Július. Klenovec oslobodili 23. januára 1944. O deväť dní nes-kôr ako Lučenec.
„Kým som vládal, chodil som aj na hroby partizánov a vojakov v okolí Klenovca. Je ich tam dosť. Teraz, keď mám už osemdesiattri rokov, chodím si uctiť pamiatku padlých len tu v Lučenci. Od vojny uplynulo už šesťdesiatšesť rokov. Je to dosť v ľudskom živote. No málo pre tých, ktorí tie hrôzy prežili, na to, aby zabudli," dodá bývalý člen Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Lučenci Július Mieška.
