Štyri mu odpustili za dobré správanie. Hovorí, že väzenie je svojský svet. Niektorých zlomí, iných zocelí. Jemu zobralo zdravie.
VEĽKÝ KRTÍŠ. Vie, akú príchuť má život za mrežami. Jeho životný príbeh pripomína seriál z telenovely. Úspešný podnikateľ sa dostal do väzenia, kde prežil očistec, no ešte horšie chvíle ho čakali po prepustení na slobodu. Vladimír žije v malom meste, kde anonymita veľkomesta nefunguje. Nálepku basistu tu človek zo seba ťažko zmyje. Bývalý podnikateľ však nezaliezol do ulity. Má guráž hovoriť o tom, ako sa dostal do väzenia, ale aj o tom, aký život je na druhej strane mreží. Väzenie je podľa neho svojským svetom. Niekoho zlomí, iných zas zocelí. Jemu podlomilo zdravie a naučilo ho spoliehať sa len a len na seba.
Nezaplatil to, čo mal
Jeho krivoľakým chodníčkom, ktoré ho priviedlo do väzenia, bolo krátenie daní. „Štátu som nezaplatil to, čo som mal. A namiesto toho, aby som pokorne sklonil hlavu a snažil sa vyrovnať dlh, ešte som bol aj tvrdohlavý a arogantný,“ hovorí Vladimír.
Pochádza z Banskej Bystrice. Do malého okresu Veľký Krtíš sa prisťahoval v roku 1979. „Zamestnal som sa na družstve v Sklabinej. Mal som normálny život. Rodinu, prácu i môj koníček - motorky,“ tvrdí dôchodca. V čase nežnej revolúcie mal štyridsaťsedem rokov.
„Zmenu som privítal. Bol som na námestí, vstúpil som do hnutia Verejnosť proti násiliu. Dostal som sa až do vedenia. Získal som kontakty, známosti. Potom som sa rozhodol podnikať. Blízky mi bol obchod i potravinárstvo. Nuž som si založil firmu Rybka. Sídlo mala v budove na Prielohu. Darilo sa mi. Peniaze v tej dobe neboli u mňa problémom. Na päťdesiatku sa u mňa zišli samí prominentní hostia. Priznávam, že mi tak trochu stúpla sláva do hlavy. Pri mojej tvrdohlavej povahe to nebola dobrá kombinácia. Nezaplatil som daň a dostal som sa do väzenia,“ načrtne zjednodušene jedno obdobie svojho života Vladimír.
Dostal deväť rokov
Mal päťdesiatosem rokov, keď sa dostal do basy. „Naparili mi deväť rokov, ako nejakému vrahovi. Viem, že som spravil chybu, bol som ochotný za ňu pykať, ale deväť rokov sa mi videlo veľa. V tom čase som už bol rozvedený, žil som s druhou ženou. Bývalá rodina sa odo mňa odvrátila. Družka tiež. Mal som nálepku basistu a také označenie nie je príjemné,“ tvrdí Vladimír.
Jeho prvým väzením bol ústav v Dubnici nad Váhom. „V tejto väznici mi nebolo až tak zle. Zaradil som sa medzi ostatných a od samého začiatku som sekal dobrotu. Občas som si pomyslel, že to predsa len nebude v base až také zlé. Dovtedy som poznal väzenie iba z rôznych filmov, v ktorých bol tunajší život opísaný ako horor,“ spomína Vladimír. Vtedy ešte netušil, že Dubnica nebude jeho jediným väzením. Po čase sa dostal do Leopoldova.
Dostal sa do leopoldovskej väznice
Pripadal si ako v zlom sne. „Leopoldovská väznica mi naháňala hrôzu. Dostal som sa medzi vrahov. Sedel tu muž, ktorý svojej žene odrezal prsia a do vagíny jej napchal nôž len preto, že mu zle podržala. Otrasné. Boli tam doslova celé rodiny, ktoré mali povesť násilníkov a bitkárov. Nevedel som, ako sa mám správať a čo mám robiť, aby som prežil. Snažil som sa držať sa bokom. Do ničoho sa nestarať, nič nevidieť, nič nepočuť. Každé nesprávne gesto si moji spoluväzni mohli vysvetliť po svojom a mohol som na to doplatiť. Našťastie, dostal som sa do knižnice a za svoje dobré správanie som dostal aj finančnú odmenu. Sedel som tam v čase, keď si tu odpykávali trest Boržiovci. Myslím si, že ich odsúdili za mafiánske vraždy. Stretával som sa s nimi. Žiť deň i noc medzi vrahmi zanechá na psychike stopy. Nielen na duši, ale i na tele. Ochorel som a za svoj život môžem vďačiť bachárovi. Ten si všimol, že mám ovisnuté ústa. Ocitol som sa v nemocnici v Trnave. Zistili mi, že som prekonal infarkt,“ hovorí bývalý väzeň.
Vrátil sa do Leopoldova a opätovne sa dožadoval o preradenie do miernejšej nápravnej skupiny. Po dlhých obštrukciách mu vyhoveli. Dostal sa do Banskej Bystrice.
V Banskej Bystrici mu bolo lepšie
„Keď som sa dostal do rodného kraja, odľahlo mi. Predsa len tu, v Kráľovej, bol miernejší režim. Aj sa mi ľahšie spávalo. Za dobré správanie som sa dostal von skôr. Po piatich rokoch, štyri mi odpustili. Chvalabohu,“ hovorí bývalý podnikateľ.
Keď sa však ocitol na slobode čakala ho ďalšia tvrdá skúška. Nemal sa kam vrátiť. „Nuž som sa uchýlil do budovy, v ktorej som mal kedysi firmu. Našťastie, už som dostával dôchodok a tak som mal aspoň nejaké peniaze na prežitie. Snažil som sa nájsť si prácu, Vedel som, že nemôžem bývať v objekte, ktorý mi už nepatrí. V tom čase som pocítil, aké to je žiť s nálepkou basistu. Mal som šesťdesiatštyri rokov a prakticky bol zo mňa bezdomovec. Bývalý väzeň. V pokročilom veku a s podlomeným zdravím to nie je žiadna výhra. Známi, ktorí sa mi predtým úctivo zdravili, sa mi oblúkom vyhýbali. Aj tie dvere, ktoré som si myslel, že ostanú pre mňa otvorené, boli odrazu zavreté. Nikto ma nechcel zamestnať. Vyhovárali sa na to či ono. Napokon som pochopil, že domov dôchodcov bude pre mňa najlepším útočiskom. Našťastie, mojej žiadosti vyhoveli a tak som tu. Našiel som si aj ženu, ktorá mi je oporou. Anička Barjaková má so mnou trpezlivosť. Z mojich štyroch detí má navštevuje len jeden syn. Ten na mňa napriek všetkému nezanevrel. Som mu za to vďačný,“ povie dôchodca, vlastným menom Vladimír Messerschmidt.
Dnes žije v domove dôchodcov
V domove dôchodcov vo Veľkom Krtíši žije s priateľkou v jednej izbe. K dispozícii majú kuchynku a kúpelňu. „Už sa asi stadiaľto nedostanem. Kam by som išiel? Po stiahnutí poplatku za ubytovanie, stravu a nedoplatku do sociálnej poisťovne mi zostane sotva sto eur. Neviem si našetriť ani na opravu auta, jediného majetku, ktorý mám. Anička nie je na tom o nič lepšie. Slovenskí dôchodcovia sa nemôžu rovnať svojim rovesníkom v iných krajinách. Kde by sme si my našetrili na dovolenku pri mori? Veď nemáme peniaze ani na to, aby sme šli na kúpalisko do Dolnej Strehovej. Ja som niekedy patril medzi boháčov, teraz som takmer bedár. No už som sa s tým vyrovnal. Veď mi ani nič iné nezostáva. Pomohla mi aj moja Anička. Mám v nej spriaznenú dušu. Dvom je na tomto svete predsa len ľahšie ako samému. Niekto by možno nemal guráž tak otvorene hovoriť o svojom živote, ja mám. Mne to už ani neublíži, ani neuškodí a možno sa z mojich chýb niekto poučí,“ dodá na záver bývalý podnikateľ i väzeň, dnes jeden zo slovenských dôchodcov.
