Bájkami chce poukázať na pravé hodnoty. Veľmi si želá, aby bol svet krajší. Nie výtvarnými obrázkami, ale tým, čo mu chýba. Ato je úcta človeka k človeku a k svojmu okoliu.
Ako ste sa dostali k maľovaniu a výtvarnej tvorbe?
- Korene môjho záujmu o výtvarné vyjadrenie siahajú niekam do môjho detstva. Prvé kresby, ktorými som zistil nielen ja, že sa trochu líšim od ostatných, ma už na základnej škole viedli k tomu, že som robil spočiatku výtvarníka v školských kronikách. Neskôr na gymnáziu vo Veľkom Krtíši som kreslil do školského časopisu. Popritom som kreslil a maľoval veľa obrázkov, v ktorých som vyjadroval svoje výt-varné cítenie k svetu, v ktorom som žil. Bolo to krásne obdobie plné nezáväznej slobody a radosti, bez nejakých výtvarných vzorov, ktorým by som sa chcel podobať. Taktiež bez ovplyvnenia výraznejšími výtvarnými osobnosťami, ktoré v tom čase pre mňa existovali len v učiteľoch výtvarnej výchovy na základnej škole. Na hodiny výtvarnej výchovy som sa tešil len ako na bezproblémový predmet, kde sme sa vyjadrovali v prísne nadiktovanej realistickej rovine. Nerobila mi problém, a tak som sa stal filatelistom jednotiek, čo u mojich spolužiakov vyvolávalo skôr pocit závisti než obdivu. Také atribúty ako tvorivosť a fantázia v tom čase nemali zelenú, čo dnes z pozície učiteľa výtvarnej výchovy vnímam úplne opačne.
Aké bolo vaše ďalšie výtvarné smerovanie?
- Po prijatí na Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici, kde som študoval aprobáciu slovenský jazyk a výtvarná výchova, som sa dostal do úplne iného výtvarného prostredia. Tvorili ho absolventi stredných umeleckých škôl z celého Slovenska, ktorí mali za sebou výsostne výtvarné štúdium na takzvaných šupkách (školách umeleckého priemyslu). Boli výtvarne zruční a v oblasti výtvarného umenia pod vedením profesionálnych výtvarníkov výrazne erudovaní, čo pre mňa znamenalo otvorenie dverí do konkurenčného prostredia, ktorému som sa nikdy nevyhýbal. Fascinovalo ma prostredie ateliérov, kde práca za maliarskym stojanom už nebola na kolene a snaha vyt-voriť čo najlepšie výtvarné práce sa stala súčasťou môjho každodenného žitia, ktoré sa ináč volalo štúdium. Najdôležitejšie však bolo stretnutie s profesionálnymi výtvarnými pedagógmi z katedry výtvarnej výchovy. Umelci ako akademickí maliari Ján Jánoška, Jaroslav Kubička, Milan Sokol či Stanislav Trop nám recenziami našich výtvarných prác odovzdávali kúsok svojho umeleckého seba. Neskôr, ešte počas štúdia, sme sa často stretávali i mimo ateliérov fakulty, veľakrát v rôznych pohostinstvách, kde sme dlho do noci debatovali o umeleckom svete, ale i o bežných problémoch. Veľmi som si vážil možnosť dotýkať sa ich umeleckého súkromia, v ktorom ako výtvarní umelci aktívne fungovali. Žil som taký obyčajný, nenormálne normálny študentský život.
Aké boli prvé úspechy?
- Už v treťom ročníku môjho päťročného štúdia som sa zúčastnil celoslovenskej súťaže výtvarníkov vysokých škôl Akademická Bratislava, kde som v rámci piatich výtvarných disciplín získal na Slovensku prvé miesto v kresbe, maľbe, grafike a ilustrácii a tretie miesto v plastike. To bol taký prvý, myslím si že dosť výrazný úspech. Veď prevziať si v piatich disciplínach päť ocenení, z toho štyri najvyššie, z rúk ministra školstva a predsedu poroty, akademického maliara Albína Brunovského, to bolo niečo úžasné, čo som si v tej chvíli ani neuvedomoval. Úspešná reprezentácia fakulty mi neskôr umožnila študijný pobyt v Erfurte, po ktorom som inštaloval svoju prvú väčšiu výtvarnú prezentáciu.
Ako sa vyvíjal váš výtvarný talent v ďalšom období?
- Na vysokej škole som sa v rámci štúdia naučil hĺbkotlačové grafické techniky, leptu a akvatinty a fakultu som ukončil diplomovou prácou - ilustráciami knižky Vojak od Vincenta Šikulu. No a potom nejaká tá absolventská vojna, tam som vyhral hlavnú cenu v celoštátnej súťaži ASUT (armádna súťaž v umeleckej tvorivosti). Potom som sa vrátil do bežného učiteľského a už aj rodinného života. Moja tvorba sa upriamila hlavne na grafiku a v technikách leptu a akvatinty som vytvoril veľa výtvarných dielok, v ktorých som v mne už vlastnom fantazijnom realizme spájal nenáročné predmety či pocity človeka v teatrálnom videní s predstavou určitej konkrétnosti. Snažím sa osloviť dnešného človeka ako súčasť civilizácie a poskytnúť mu tvorivý rozmer v zamyslení sa nad sebou, ako i nad vecami a vecičkami dnešného časopriestoru.
A čo vaša súťaživosť?
- Nemyslím si, že je práve súťaživosť fenomén, ktorý by si ma v živote osedlal. Je to len sprievodný jav, ktorý existuje popri bežnom snažení sa človeka ako jeho obyčajný výsledok, ktorý sa bežne stáva. Nepotrebujem byť lepší ako ostatní, stačí mi, keď som lepší alebo aspoň taký istý, ako som bol včera. Po skončení fakulty som tvoril a vystavoval v mnohých metropolách, mestách či mestečkách. A keďže som sa stal učiteľom, zúčastnil som sa viackrát celoslovenskej výtvarnej súťaže učiteľov Chalupkovo Brezno, kde som získal najvyššie ocenenie laureáta a cenu ministra školstva. Naposledy som už v tejto súťaži figuroval ako porotca.
Ste nielen výtvarne, ale tiež literárne činný. Čo bolo vašou prvotinou?
- Vydal som knižku pre deti mladšieho čitateľského veku „Hádanky“, ktorú som tiež ilustroval. V súčasnosti mám napísanú ďalšiu knižku, v ktorej okrem hádaniek sú tiež bájky a iné krátke literárne žánre. Milujem tieto krátke literárne útvary a viem, že sa páčia tiež deťom, ale aj ich rodičom. Sú na čítanie časovo nenáročné, ale o to viac napínavé a zábavné. Dnes totižto deti nemajú výdrž čítať niečo dlhosiahle, čo je veľká škoda. A možno ešte väčšia škoda je práve to, že napríklad aj také bájky sú nositeľom určitého morálneho posolstva a asi práve tým sú u dnešnej mládeži častokrát tak trochu nepopulárne. Ale práve mojím snažením je to zmeniť a poukázať na tie pravé hodnoty v ich hierarchii. Až dotvorím k mojej novej knižke ilustrácie a uzrie po svojom krste svetlo tohto sveta, budem opäť bohatší o to, že som urobil pre deti niečo osožné. Mojou najčerstvejšou výtvarnou tvorbou je trinásť grafických ilustrácií do knihy spisovateľa Jána Feketeho „Z hadej papuľky“, ktorá by mala byť vydaná začiatkom tohto roka. Asi toto je tá moja súťaživosť, jednoducho sám so sebou a pre niekoho, kto to potrebuje.
Pri maliarskom stojane máte dreveného koníka. Spomienka na detstvo?
- Medzi moje koníčky patria okrem iného aj kone. Mám doma dva a nesmierne ich milujem. Ináč, bývam v meste. V našej obývačke pri maliarskom stojane sa tiež nachádza drevený hojdací koník, ako spomienka na moje detstvo. Už som o ňom napísal aj básničku. Hračka alebo aj niečo viac? Určite! Tá veľká energia, ktorá sa vzájomne dáva a dostáva v súvislosti s koňmi, je nepopísateľná a tiež asi nenakresliteľná. Milujem prírodu, asi ako každý človek, no možno si to na rozdiel od niektorých viac uvedomujem. Samozrejme knihy, hudba a nejaký ten šport. Keď vám poviem, že som za posledné dva roky dvakrát bežal maratón na bežkách vo švajčiarskom St. Moritzi, čo je 42 km, a bežkujem tri roky, tak si o mne asi každý pomyslí, že som van Gogh na lyžiach.
Autor: Zita Suráková ml.
