Občas sa za jeho fotografiami skrýva trpezlivé čakanie, občas šťastie, že bol v správnom čase na správnom mieste.
TISOVEC. Fotograf Milan Slabej rád chodí do prírody. Tá tisovská má rôznych zvláštností aj vzácností neúrekom. Milan všetku tú krásu zvečňuje už viac ako štyridsať rokov na svojich fotografiách. Najradšej fotí krajinu. Jeho obľúbeným miestom, kde sa rád vracia, je vrch Hradová.
„Naše mesto a Hradová patria k sebe. Bytostne so sebou súvisia. Aj keď si občas na vrch pomrmlem, pretože mi niekedy zatieni popoludňajšie slnko, Hradovú mám rád,“ hovorí tisovský fotograf. Jeho fotky zachytávajú nielen okolitú prírodu, ale i históriu mesta. Venuje sa aj reportážnej fotografii. Tisovec zviditeľnili za hranicami chotára aj v zahraničí. Slabejovu prácu pred dvoma rokmi ocenil i tunajší primátor Peter Mináč. Udelil mu Cenu primátora.
Pravidlá nestačia, potrebná je aj prax
Prízvukuje, že nie fototechnika robí fotografa fotografom. Dôležitý je cit, predstavivosť a fantázia. Nestačí poznať len pravidlá, dôležitá je prax.
„To znamená vybrať sa s fotoaparátom do lesa, prejsť desať i viac kilometrov, potom vystihnúť ten správny okamih a stlačiť spúšť. Príroda sa dokáže zmeniť za neuveriteľne krátky čas. Napríklad pohľad na západ slnka sa dá zachytiť rôznymi spôsobmi. Fotograf vidí svet inými očami. Raz zobrala moja manželka do práce jednu moju fotografiu, na ktorej som zvečnil zasnežený kvet. Kolega sa jej opýtal, kde som ho odfotil. Zhodou okolností to bolo práve pri jeho dome. Pri fotografovaní platí zásada, že i tisíckrát videné môže byť tisíckrát iné,“ hovorí Milan.
Za jeho fotografiami sa skrývajú desiatky kilometrov v snehu i páľave, pot a otlaky na nohách. „Ja nie som len fotograf, ja som aj turista a niekedy i horolezec,“ usmeje sa sympatický šesťdesiatnik.
Filmy prali v potoku
K fotografovaniu sa dostal náhodou. „Bratranec mi doniesol nefunkčný fotoaparát. Poprosil ma, aby som mu ho opravil. Podarilo sa mi to, ale keď som mu zavolal, aby si poň prišiel, povedal mi, že si ho môžem nechať. Bolo to v roku 1969. Odvtedy sa venujem fotografovaniu,“ tvrdí Milan.
Pre fotografa je dôležité svetlo. „Musím vedieť, kedy vychádza alebo zapadá slnko, kedy na zasneženú lúku dopadne tieň, vystihnúť moment, kedy sa krajina zahalí do hmly. Kúzlo svetla sa dá zachytiť na čiernobielych i farebných fotografiách. Tak ako aj ročné obdobia,“ hovorí Tisovčan. Rád fotí velikánov prírody, vysoké stromy. „Sú fascinujúce v jesennom, zimnom i jarnom šate. V okolí Tisovca je čo fotiť,“ dodá.
Najskôr fotil klasickými fotoaparátmi, dnes má k dispozícii aj digitálne. „Technika napreduje, treba sa prispôsobiť. Analóg má svoje výhody a digitál zas svoje. Nikdy však nezabudnem na okamihy, na to napätie, keď som v kúpelni vyvolával fotky a čakal, aké budú. S kamarátom sme filmy zvykli prať na neďalekom potoku. Je to už za nami, ale tá doba mala svoje čaro,“ zamyslí sa fotograf.
Zbiera staré fotografie
Okrem krajiny fotí aj udalosti faktu. Stretnutia na námestí, historické budovy, besedy, divadelné vystúpenia. Venuje sa aj zbieraniu starých fotografií. „Zistil som, že ľudia sa neradi lúčia so starými fotografiami. Sú pre nich akousi nitkou s minulosťou. Sú na nich zvečnení ľudia, ktorí už dávno pomreli, i budovy, ktoré čas zrovnal so zemou. Je to kus histórie. Pohľad do storočia, ktoré je dávno za nami,“ tvrdí Milan. Vďaka jeho koníčku uzrela pred tromi rokmi svetlo sveta publikácia o Tisovci.
„V kútiku duše som rebel. Nemám rád fotografie na objednávku. Možno aj preto som nikdy neuvažoval nad tým, že by som sa fotografovaním živil. Rád robím to, čo ma baví. Bez príkazu, že musíš to alebo ono. Keď sa vyberiem do hôr, je to pre mňa relax. Vtedy vnímam len prírodu. Z takýchto prechádzok si domov prinášam zábery, ktoré ma dokážu fascinovať. Pri pohľade na ne sa na tie miesta vraciam aj po rokoch,“ dodá fotograf. Dobrá fotografia podľa neho môže vzniknúť rôznymi spôsobmi - od sústredeného čakania až po šťastie byť v správnom čase na správnom mieste.
Autor: Zita Suráková ml.
