Za jej postavičkami je ukrytý dojímavý príbeh nezamestnanej ženy.
POLTÁR. Za jej postavičkami z kukuričného šúpolia sa skrýva príbeh. Príbeh ženy, ktorá prišla o zamestnanie, zostala bez príjmu a mala čo robiť, aby so svojím synom prežila. Vďaka inzerátu v regionálnych novinách sa stretla s dobrými ľuďmi, ktorí jej vliali chuť do života. Zamilovala sa do šúpolia i drotárstva a podarilo sa jej dostať sa z depresií.
Dnes je Anna už na dôchodku. Vedie krúžok remeselných zručností na základnej škole, zúčastňuje sa na tvorivých dielňach a svojimi výrobkami zviditeľnila Poltár aj za hranicami Slovenska. Minulý rok si z rúk predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja prevzala ocenenie Líderka kraja v kategórii remeselníčka.
Prihlásila sa do kurzu
Pred siedmimi rokmi prišla Anna Rechtoríková o prácu. „Dosť ma to zobralo. Môj najmladší syn mal vtedy len desať rokov. Zo dňa na deň sme stratili sociálnu istotu. Vie to pochopiť azda len ten, kto to zažil. Nebola som už najmladšia a v mojom okolí väčšina firiem skôr prepúšťala, ako prijímala nových ľudí. Uvedomovala som si, že by som mala ísť medzi ľudí. Objavila som inzerát v Novohradských novinách a prihlásila sa na kurz tradičných ľudových remesiel, ktorý bol v Kokave nad Rimavicou. Tam som stretla dobrých ľudí. Vďaka Miškovi Hudákovi som sa naučila vyrábať postavičky zo šúpolia i ozdoby z drôtu,“ hovorí Anna.
Šikovné ruky a chuť dali jej životu inú dimenziu. „Odrazu som mala pocit, že niekam patrím. Bolo to, akoby som vyliezla z ulity a videla svet inými očami,“ tvrdí.
Obľúbila si postavičky žien
Množstvo doteraz zhotovených postavičiek zo šúpolia si netrúfa odhadnúť. „Najradšej mám ženičky. Také robotnice s hrabľami v ruke a s batohom alebo košíkom na chrbte, v ktorom sú vajíčka. Raz ma pozvali na jarmok do Haliče. Pristavil sa pri mne vysoký muž a hovorí mi: Táto ženička mi veľmi pripomína moju mamku. Nech stojí, čo stojí, ja ju chcem. Bol to starosta a mňa veľmi potešilo, že mu moja šúpolienka urobila radosť. Nikdy nezabudnem ani na jedného Afričana, ktorý sa v Bratislave pristavil pri mojom stolíku. Páčili sa mu vajíčka obalené v drôte. Museli sme mu ich dobre zabaliť, aby sa mu na ďalekej ceste domov nerozbili,“ spomína Anna.
Príprava je najťažšia
Najťažšia je vraj príprava. Zaobstarať si šúpolie, roztriediť ho podľa tvaru a veľkosti, zohnať si hlavičku, teda polystyrénovú guľôčku, či prútiky z brezy. „Potom to už ide ľahko. Stačí trpezlivosť a chuť. Nedávno mi starší syn kúpil dobrú lampu, aby som si po večeroch nekazila oči,“ hovorí Anna. Okrem postavičiek zhotovuje anjelikov, zvieratká i srdiečka. Jedno také, spolu s drôtenou rybkou, poslala v obálke organizátorom súťaže Žena líderka.
„Nikdy by som si nebola pomyslela, že vyberú práve mňa. Prekvapilo ma to. Ocenenie v kategórii remeselníčka bolo pre mňa príjemným prekvapením,“ hovorí dôchodkyňa, ktorá do tajov šúpolia a drotárstva zaúča aj žiakov základnej školy. Do jej krúžku chodí viac ako tridsať detí. „Je to super, že deti majú záujem o tradičné slovenské remeslá,“ dodá.
Námety čerpá zo života
Na Slovensku sa podľa Anny z takých remesiel, akým sa venuje ona, vyžiť nedá. „Ja som však skromná. Mám malý dôchodok a poteší ma každé euro navyše. Svojej záľube sa nevenujem kvôli peniazom, robím ju pre radosť. Svoju aj ľudí, ktorých moje dielka potešia,“ tvrdí skromná žena.
Na stole v obývačke má skle- nené fľaštičky. „Dali mi ich rodičia jedného môjho žiaka, ktorého mám v krúžku. Našli ich v dome, ktorý kúpili. Niektoré z nich majú najmenej sto rokov. Obalím ich drôtikom a bude z nich skvelá dekorácia,“ priblíži časť svojej záľuby Poltárčanka. Námety čerpá z bežného života i z detstva. S prvými šúpolkami, ktoré vyrobila na kurze v Kokave nad Rimavicou, by sa nevedela rozlúčiť. Sú pre ňu viac ako ozdoby zo šúpolia. Nimi sa v jej živote začal písať ten šťastnejší príbeh. „Šúpolie ma vrátili späť do života,“ usmeje sa a pohľad jej skĺzne na figúrky, ktoré jej zdobia obývačku.
