KLENOVEC. V ich rodine už tromfol každého. V decembri oslávil stojeden rokov. Hoci mu už pamäť neslúži, nohy má dobré. Býva v podkrovnej izbe na poschodí a schody mu nerobia žiadny problém. Sám zájde na toaletu, sám sa aj naje.
„Najradšej má sladkosti. Rádio mu musí hrať celý deň,“ hovorí nevesta najstaršieho obyvateľa Hnúšte, sympatická pani Vierka. Štefan Kováč sa musel pred ôsmimi rokmi presťahovať zo svojho rodného mesta do susedného Klenovca k najmladšiemu synovi Jánovi. „Svokor si zlomil nohu a potreboval opateru,“ hovorí Vierka.
Zdravotný záznam starkého Štefana má len niekoľko listov.
„Nebýval som chorý,“ hovorí. „Starký je veľký huncút, ani tabletku nezje. Skryje si ju pod jazyk a keď nikto nie je pri ňom, tak ju vypľuje,“ s porozumením povie Vierka a pohladká otca po ruke.
Štefan nemal ľahký život. Vychoval tri deti, gazdoval na skromnom statku a veľakrát si so ženou od úst odtŕhali, len aby bolo pre deti. Prežil dve svetové vojny i smrť svojej dobrej manželky. Veľa toho už nenarozpráva, radšej ticho počúva, čo hovoria iní. Špeciálny recept na dlhovekosť nepozná.
„Kým bol mladší, rád si vypil vínko, ktoré si sám zhotovil. Mal rád kyslé polievky i údené mäso, od roboty sa neodťahoval, dom si postavil, deti zaopatril. Možno ho tá radosť z roboty tak dlho drží pri živote,“ tvrdí starkého nevesta.
Autor: zs
