Hovorí, že kultúra začína mať podiel na analfabetizácii ľudstva.
Píšete literatúru faktu, poéziu, ale i sci-fi a rozprávky. Je to dosť široký záber. Ako ste sa dostali k písaniu?
- Je to výsledok mojej zvedavosti. Mám ju od detstva. Mal som štyri či päť rokov, keď som začal uvažovať o Bohu, ako asi vyzerá, kto bol jeho otcom, kde býva a podobne. Vyz-vedal som, prečo je deň rozdelený na dve časti, prečo je tma čierna, ako som prišiel na svet, či sú lieky proti smrteľnosti, prečo sa Modrý Kameň vola Modrý Kameň. Pýtal som sa aj to, čo treba urobiť, aby som sa stal svätcom. Veľmi ma totiž fascinovali ich životopisy, obrazy a fresky v našom kostole ma fascinovali. Trošku k tomu prispel aj proces vzdelávania. Som vyučený frézar, ešte pred maturitou som robil redaktora v podnikovom časopise i v Československom rozhlase. Potom som študoval slovenský jazyk i dejepis a krátky čas aj telesnú výchovu. Navyše ma odjakživa fascinoval vesmír, astronómia a kozmológia. Na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici som mal dobrých kamarátov, ktorí študovali hudbu, fyziku, výtvarné umenie, chémiu či matematiku. Často sme sa o tom všetkom rozprávali. A napokon, čo je už krajšie a vznešenejšie ako práca, pri ktorej sa učíte a zveľaďujete si rozum i ducha? Navyše tu boli isté osobné záväzky z detstva. Mal som dvanásť rokov, keď som si povedal, že musím napísať knihu o Modrom Kameni. Presnejšie o jeho histórii. Seba nemožno zradiť, nuž som študoval, skúmal, hľadal, korešpondoval. Jedna kniha sa tak rodila desaťročia a medzitým som písal iné, žánrovo odlišné.
Pri jednej vašej besede ste povedali, že pre človeka je dôležité snívať. Sny vraj posúvajú dopredu. O čom snívate vy?
- Snívanie je majstrovské dielo stvorenia nových svetov priamo v človeku. Je to osobitný duchovný vesmír vo fyzickom vesmíre. Snívanie podstatnou mierou prispelo k mojej sebavýchove. Ibaže snívanie pre snívanie, lebo vie byť pohodlné, dokonca môže byť škodlivé, ako to v literárnom svete reprezentuje povestný Oblomov. Preto sa musí skamarátiť s výzvou, podnetmi a potom na jasné plány. A to sú kotvičky hodené do budúcnosti. Tak som to robil celý život a veľmi mi to pomáha. Ale bez vôle by to nešlo. Tá je druhým brehom snívania. Hoci mám už svoje roky, snívam stále. No sny už korigujem, napriek tomu ich mám ešte veľmi veľa. Rád by som napísal ešte najmenej desať kníh, vystúpil na viacero slovenských vrcholov, osobitne na Rozsutec, rád by som videl antarktické pobrežie s fascinujúcimi tučniakmi, nepochybne sú to najzaujímavejšie tvory na Zemi. Rád by som sa dožil stretnutia s mimozemšťanmi, pristátia človeka na Marse, vyriešenia záhady stvorenia vesmíru. No mám aj taký zvláštny sníček, a to poriadne sa naučiť tancovať rokenrol a dožiť sa doby, kedy aspoň deväťdesiat percent Slovákov bude spokojných so svojim životom.
Ktorá kniha je vášmu srdcu najbližšia?
- No, to ja tak, akoby ste sa mamy spýtali, ktoré z osemnástich detí má najradšej. V podstate mi je srdcu blízka každá. Osobitný vzťah mám napríklad k prvej. No to len preto, že na svete bola ako prvá. Keď som dostal povinné výtlačky, hneď som jeden vybozkával. Na to sa nezabúda. O Rose z hviezd zas môžem povedať, že ju mám rád preto, lebo som do nej vpísal venovanie otcovi. Kniha Romanca o ehylte, zbierka sci-fi poviedok, mi prirástla k srdcu preto, že som ňou pohol vydávanie ďalších podobných kníh na Slovensku. Pár poviedok z nej potom vyšlo v Rusku a v Čechách. Ak mi to zdravie a neúprosne bežiaci čas dovolia, rozpíšem sa o tom vo svojich spomienkach.
Vo svojich knihách sa venujete vesmíru. Fascinujú vás hviezdy?
- Fascinujú – to je možno aj málo výstižné slovo. Hviezdy, ich prach, trošku metaforicky povedané, sú našimi prarodičmi. Vo svete vesmírnych telies vládne absolútny poriadok, ktorý by mal byť aspoň sčasti prijatý ľudstvom ako vzor a na Zemi by potom vývoj nepochybne vyzeral inak. Zárodky tejto fascinácie vesmírom sú v detstve. Mal som len málo rokov, keď som na oblohe uvidel kométu veľkú ako Mesiac. Odvtedy som hlavu z oblohy neodvrátil. Potom som sa dozvedel, že môj prastarý otec z maminej strany ako žatevný gazda poznal súhvezdie letnej oblohy a podľa ich pohybu vedel presne určiť čas. Takže som čosi aj zdedil. Z viacerých dôvodov som si potom osvojil Kantovu sentenciu „Obdivujem hviezdne nebo nad nami a mravný zákon v nás.“ Ako vidíte, Kant ako jeden z prvých pozemšťanov našiel úchvatnú siamskosť medzi človekom a vesmírom.
Okrem toho, že sa venujete písaniu, boli ste starostom Modrého Kameňa i poslancom Národnej rady. Čo vám dalo toto obdobie?
- Začnem kratším návratom do minulosti. Po roku 1968, keď som sa ako študent fakulty v Banskej Bystrici zaangažoval do politiky, som si povedal, že politike dám na veky vekov pokoj. Mal som súd, nesmel som publikovať, chodiť do archívov, bol som istý čas bez práce, po tom som ako absolvent vysokej školy robil stavebného robotníka. Presne na Štedrý večer 1971 ma vyhodili z televízie, kde som už nakrúcal dokumentárne filmy. To ma poznačilo, ale časom aj posilnilo – aj tak zvíťazím ja! Tak prišiel nový vstup do politiky, najskôr lokálnej, potom regionálnej a napokon na šesť rokov pôsobenie v Slovenskej národnej rade a Národnej rade SR. Prvé sklamanie som prežil, keď som zistil, že to nie je intelektuálne prostredie, ako som si predstavoval. Politické ambície som nemal, skôr som sa chápal ako robotník politiky. Chcel som predovšetkým pomôcť nášmu regiónu, čo sa mi aj na osemdesiat percent podarilo. Nebyť mňa, nebola by ani sociálna ťažba v Bani Dolina, nebolo by Múzea bábkarských kultúr a hračiek v Modrom Kameni, Obchodnej akadémie či rozvoja učilišťa. To je tá príjemnejšia stránka pôsobenia v politike. Nepríjemnejšou je, že keď skončíte a náhodou vyhrá voľby druhá strana politického brehu, máte po chlebe. Zažil som jedenásť vyšetrovaní a deväť súdov počas piatich rokov. Čo už z konečnej výhry, keď vám politická moc pokazila päť rokov života? Aj o tomto budú moje spomienky. Je o čom písať, lebo politika je druh občianskej vojny a demokracia je iba bublina, balamutiace slovo.
Ste rodákom z Modrého Kameňa. Ako vnímate život v najmenšom meste na Slovensku?
- Och, to je otázka! Katastrofálne! Som z neho deprimovaný. Neverím na ezoteriku, ale som v pokušení myslieť si, že kamarát Jožko Černák, ktorý hovorí, že Modrý Kameň je zakliaty, má pravdu. Mesto upadá. Vlastne už ani nie je mestom. Ako príklad par excellence uvediem nedávnu skúsenosť. Modrokamenčania boli ešte pred niekoľkými rokmi hrdí na to, že si hovorili Hradčania, čo bola dávna alúzia na to, že pôvodnými obyvateľmi mestečka, boli obyvatelia hradu. Dnes sa už antroponymum Hradčania chápe pejoratívne! A pritom pred pol storočím bol Modrý Kameň tým najlepším miestom pre život.
Čo doba, v ktorej žijeme?
- Nerád to konštatujem, ale musím, lebo som nestratil súdnosť, som z nej totálne sklamaný. Aby som videl svet normálne, musím urobiť stojku. Nijaká demokracia nejestvuje, iba kšeftokracia a kryptoanarchizmus. Je to strašné, že kultúra začína mať podiel na analfabetizácii ľudstva. Napochytre ešte dva momenty. Tento typ kapitalizmu je prvým režimom v dejinách ľudstva, ktorý má problém svojimi podmienkami zabezpečiť reprodukciu vlastného obyvateľstva. Mimoriadne strašné je, že boli objavené virtuálne peniaze, ktoré sa podieľajú na tom, že žijeme na dlh. Pre kristove rany, dnešný svet žije vďaka tomu, že zadlžujeme ešte nenarodené deti a tie budú robiť aj na nebožtíkov. O ďalšom by sa dal napísať román v podobe hororu s prvkami frašky. Vo svete je priveľa voluntarizmu a ten nikdy nepriniesol nič dobré.
Ktorí slovenskí spisovatelia sú vám blízki?
- Nemal som nijaké literárne vzory, iba som miloval niektorých spisovateľov a ich knihy. Ktovie, čo by bolo zo mňa, keby som nečítal napríklad úchvatné knihy ruského spisovateľa Vitalija Biankiho o prírode? Naplno mi otvárali oči, srdce, dušu, obzor. To isté platí o Kukučínovi, Vernem, Jeffersonovi, Rimbaudovi, Ondrejovovi, Jozefovi Horákovi. Nikdy som nebral ohľad na to, či je spisovateľ slovenský, český, francúzsky či ruský. Jeden človek, ktorý mi bol blízky a ktorý mi pomáhal, kde sa len dalo, bol môj vysokoškolský profesor Ivan Plintovič, literárny vedec a dlhoročný predseda pobočky Zväzu a neskôr Spolku spisovateľov Slovenska v Banskej Bystrici. Bol to boží človek. Budem mu povďačný, kým budem žiť. Aha, predsa som len mal nejaké literárne vzory! Boli to starí Modrokamenčania, zväčša chlapi. Čirkáši na pohľadanie, vynikajúci rozprávači, insitní umelci. Ich príbehy mali hlavu a pätu, šarm, boli vtipné a mali hlboko ľudské pointy, nechýbali dialógy, prekvapujúce prirovnania, ba aj vnútorné monológy. Ďakujem osudu, že som mal možnosť žiť s nimi.
Čo vás ešte okrem písania baví?
- Všetko. Kozmológia, lúštenie sudoku, počúvanie hudby, snívanie, výchova vnukov, zvedavosť, ponúkanie a prijímanie nádeji, pohyb oblakov, kamarátstvo so psíkmi a mačičkami, ale i vône stromov a kvetov.
Aký je život slovenského dôchodcu?
- Pravdupovediac, za dôchodcu sa nepovažujem. Stále voľačo robím, najmä keď niektoré roboty idú ťažšie a pomalšie ako pred rokmi. Občas sa zabávam predstavou, že o pár mesiacov budem vnukom, tak ako kedysi dcéram, rozprávať rozprávky s témami podľa ich želaní. A žialim nad spoločenským vývojom. O pätnásť rokov môže byť dôchodca neznáme slovo.
