František Mráz je rodákom zo Žiliny, no jeho druhým domovom sa stalo Fiľakovo.
Vaše prvé karikatúry boli zverejnené pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Odvtedy ich boli stovky. Podobne ako výstavy i ocenenia. Na ktoré prezentácie a ceny ste najviac hrdý?
- Každá stopa či stôpka, ktorú tu každý z nás zanecháva, je dôležitá. Najmä, ak je pozitívna, ak motivuje, ak neubližuje. Som hrdý na všetko, hoci dnes by som asi všetko urobil úplne inak. Ale keby sme boli všetci pri tvorbe až takí sebakritickí, umenie by nikdy nevzniklo a žili by sme v nejakom nedefinovateľnom vákuu. A či to, čo sme vytvorili, naozaj prežije, to zistíme až 13. 12. 2012.
Čo vás vo vašej tvorbe inšpiruje?
- Celý šíry svet vo svojej komplexnosti, materiálnej i duchovnej. Takto by som azda začal pokus o múdru definíciu. Realita je veľmi jednoduchá. Tvorba akéhokoľvek umeleckého diela by mala prameniť z totálneho vnútorného pretlaku tvorcu, z potreby vyžalovať sa, z potreby okomentovať nejaký stav či udalosť. Ak ide o tvorbu karikatúr (najmä tých politických), mám na to jednoduchý recept. Kreslím vtedy, keď ma niečo riadne nase..., vlastne rozčúli! Vtedy sa mi nápady samovoľne a bez násilia vyroja v dutine nad krkom a výtvarne spracovať takýto nápad je potešením. Naša politická scéna je, našťastie, plná nevyčerpateľných inšpirácií a živiteľkou celého húfu karikaturistov.
Aká doba bola pre vás najplodnejšia?
- Jednoznačne roky sedemdesiate, keď sme s manželkou splodili naše dve dietky. Potom roky osemdesiate, keď frčal Roháč, karikatúry uverejňovali mnohé časopisy, organizovali sa výstavy (a to sme ešte hundrali, že o karikatúru a karikaturistov nie je záujem). Aj roky deväťdesiate, keď vtrhol kapitalizmus a každý chcel vydávať komiksy, takže to boli roky „totálnych nestíhačiek“, kreslenia od svitu do mrku či skôr do skorých ranných hodín (o vyfajčených cigaretách ani nehovoriac).
A čo dnešná doba? Je v nej dostatok podnetov na karikatúry či komiksy?
- Podnetov a inšpirácií je habadej! Jediným problémom je fakt, že si vydavatelia tlače ľudovú socialistickú múdrosť: „Kto nepracuje, nech neje!“ pretransformovali na heslo: „Ty pracuj, ale jesť budem ja!“ A tak si každý myslí, že karikaturisti a komiksmani budú pracovať na báze dobrovoľnosti a že nemajú väčšieho potešenia, ako zadarmo ponúkať svoju ťažko vypotenú tvorbu kapitalistom, podnikateľom a iným podnikavcom za účelom ich zaslúženého zisku.
Čomu momentálne venujete najviac času?
- Práci v tom pravom slova zmysle. Asi každý riaditeľ či inak zodpovedný činiteľ vie, o čom hovorím. Občas mi však zostane i čas na kreslenie a maľovanie obrazov. V poslednom roku je to „chrústik náš zlatý“. Myslím tým vnučku Zuzku, ktorej sme sa konečne dožili. Jediné, čo nestíham, je tvorba diorám panáčikov v mierke 1:72, ktorých maľovanie je pre mňa absolútnym relaxom, odpudzovačom stresov a pohodovkou, ktorú odporúčam všetkým, čo majú lupu a netrasú sa im ruky. A majú čas.
Ako sa vám pozdáva mesto, v ktorom žijete?
- Rodná Žilina je východiskový bod, ktorý si nedám. Zavialo ma do Fiľakova a už nepotrebujem chodiť prstom po mape Slovenska, nebodaj Európy či sveta, aby som nachádzal nových priateľov, možno lepších ľudí, možno nové spôsoby, ako sa realizovať... Je dosť možné, že keby som práve teraz sedel na terase palmového domčeku na Tahiti či dakde v rezervácii Apačov v Novom Mexiku, cítil by som sa presne tak ako teraz. Ale sedím v izbe vo Fiľakove, mám krásny výhľad na fiľakovský hrad a som tu DOMA.
Kedy sa komiksu na Slovensku darilo najviac a vôbec, čo pre vás znamená komiks?
- Otázka je už čiastočne zodpovedaná o pár riadkov vyššie. Tvorba komiksu je ťažká drina, drina, drina! Autor je spisovateľom, kresliarom, maliarom, historikom, filmárom, kostýmovým výtvarníkom, scénografom a ktovie, čím ešte všetkým, v jednom. Ale hlavne: musí byť trpezlivý! Veď tvorba jedinej stránky je niekoľkodňová robota a komiksy tých stránok majú neúrekom. Komiksový „boom“ je dávno za nami, ale reakcie ľudí na internete sú pre mňa neuveriteľnou satisfakciou za tie roky driny. Pred dvadsiatimi rokmi vyšlo prvé číslo legendárnych Bubliniek (komiksový magazín), ktorým som šéfoval. Hoci po troch rokoch zanikli, dodnes si na ne ich vtedajší čitatelia - ešte deti, nostalgicky spomínajú. Objavili sa pokusy o ich aspoň internetový návrat. Som rád, že sme písali históriu!
Niekedy ľudia s vašou krvnou skupinou publikovali najmä v časopise Roháč. Ako je to dnes?
- Roháč sa ani po niekoľkých pokusoch o reinkarnáciu a umelé dýchanie podávané autormi a nadšencami už nikdy neprebral. Zanikol podobne ako slovenský film a ako mnohé iné neziskové kultúrne aktivity. Štát kultúru tohto druhu nepotrebuje a ani nepodporuje. Periodiká sú majetkom nadnárodných spoločností, ktoré obvykle miesto originálnej autorskej karikatúry uverejňujú gýče, dávno neaktuálne a našim kultúrnym spoločenstvom iba ťažko pochopiteľné. S autormi z bývalého Roháča sa sporadicky stretávame na výstavách a vernisážach. Mnohí sú nezamestnaní a už iba vycestovať sto kilákov kvôli nejakej výs-tave je pre nich nepredstaviteľným prepychom.
Dokáže kresba viac vyprovokovať ako slovo? Môže si karikaturista dovoliť viac ako napríklad novinár?
- Karikatúra - to je o dnešnej uponáhľanej dobe! Pozriem, pochopím (alebo nepochopím) a letím ďalej. Kto už má kedy čas na písané slovo? Nestíhame nič, všetci sme zavalení informáciami a niekedy vôbec nechápem, čo to ten život vlastne je. Žeby tieto preteky? A aby som odpovedal konkrétne na otázku: novinár i karikaturista si dovolí, čo len chce. ak je pravda finančne zabezpečený dividendami a inými výdobytkami kapitalizmu.
Ste riaditeľom umeleckej školy. Podarilo sa vám už vychovať talenty ako ste vy?
- Samozrejme. Každá negatívna odpoveď by bola o vrátení platu „za ničnerobenie“. Upresním: karikaturistov som nevychoval (ani nevyrobil), lebo karikaturisti sa rodia svojvoľne bez vplyvu cudzích elementov. Ale skrzevá mojich rúk vzišlo zopár žiakov, ktorí sú výtvarne zdatní a som na nich patrične hrdý. Našťastie som už dozrel (ak neprezrel) a viem, že pedagóg je významný, veľmi dôležitý, ale to hlavné, čo určuje ďalšie smerovanie človiečika, je chuť tvoriť, potreba niečo povedať.
Autorská otázka úplne mimo: a čo tá fotografia?
- August 2010, stredné Anglicko, Fero Mráz v strede mimozemského úkazu... kruhu v obilí. To sa ti tvorí, majstre, keď si ovanutý a osvietený vesmírnymi technológiami.
Autor: Zita Suráková ml.
