VEĽKÝ KRTÍŠ. Život v ich rodine sa zmenil z minúty na minútu. Zomlelo sa to rýchlo. Stačil okamih a už nič nebolo ako predtým. Dominik skončil pod kolesami auta a zrážku takmer neprežil. V rodnom kraji sa za jeho uzdravenie modlili stovky veriacich, lekári robili aj nemožné. Stal sa zázrak. Desaťročný Dominik sa prebral z kómy a so všetkým začínal odznova. Učil sa hovoriť, chodiť, čítať i písať. Nehoda zmenila život rodiny Zaťkovcov od základov.
Zrazilo ho auto
Školák z Glabušoviec v osudný deň pomohol mamke upratať dreváreň i dvor a potom zobral bicykel, že sa ide chvíľu povoziť. „O chvíľu môj druhý syn Janko začul veľký buchot. Vybehli sme na ulicu a na ten obraz nezabudnem do konca života. Môj mladší syn ležal bezvládne na ceste a z hlavy sa mu valila krv. Auto, ktoré ho zrazilo, bolo zapichnuté v jarku. Kým prišla sanitka, pripadalo mi to ako večnosť. Držala som svojho syna v náručí a prosila Boha, aby mi ho nebral,“ spomína na trpké okamihy Mária Zaťková.
Desaťročného Dominika previezol vrtuľník do nemocnice v Banskej Bystrici. „Mal poškodený mozog, zlomený členok, poškodenú krčnú chrbticu i pľúca. Hneď, ako ho zrazilo auto, upadol do bezvedomia. Nehoda sa stala trinásteho septembra a moje dieťa sa prebralo až 29. októbra. Nielen ja, ale aj sestričky mali v očiach slzy. Dominik mal najhoršie za sebou, ale veľa ťažkého pred sebou. Bol ako bezvládna handrová bábika,“ hovorí Dominikova matka.
Priveľa smútku
Trpezlivo stála pri posteli svojho dieťaťa a občas sa sama seba v duchu pýtala, prečo sa práve na jej rodinu za tak krátku dobu navalilo toľko nešťastia. „Ani nie rok pred nehodou som pochovala manžela. Mal len štyridsaťštyri rokov, keď nás opustil. O šesť týždňov po jeho smrti zomrela jeho mama a potom šiel za ňou i môj otec. Havária Dominika bola už štvrtým nešťastím, ktoré nás postihlo. Niekedy som sa cítila tak unavene, že som zaspávala na stoličke,“ povzdychne si statočná žena.
Glabušovce sú malou dedinou v okrese Veľký Krtíš, v ktorej žije sotva dvesto ľudí. Veľa áut tadiaľ nechodí. Ľudia hneď po nehode tvrdili, že auto, ktoré dokatovalo dieťa, išlo rýchlo. „Aj niekoľko týždňov po nehode bolo na ceste zreteľne vidieť minimálne tridsaťmetrovú brzdnú dráhu. Keby tá žena dodržala povolenú rýchlosť v obci, nebrzdila by tak intenzívne. Viacerí mi hovorili, že išla prirýchlo. Nechápem , ako mohli nehodu brať iba ako priestupok,“ tvrdí Mária.
Beh na dlhé trate
Máriin starší syn sľúbil svojmu otcovi, že bude mamke a mladšiemu bratovi oporou. „Dlho si robil výčitky za svojho brata. Mrzelo ho aj to, ako dopadlo vyšetrovanie nehody,“ povie Mária. Dominikove zaradenie do života je behom na dlhé trate. Rodina sa presťahovala z malej dediny do okresného mesta.
„Z Glabušoviec do Krtíša je to okolo dvadsaťpäť kilometrov. Dominik chodil do školy v Bušinciach. No jeho zdravotný stav si vyžaduje špeciálny prístup. V triede so zdravými spolužiakmi zaostával s učením a deti veru vedia byť aj kruté. Vysmievali sa mu a on bol potom agresívny. Tu, v meste, študuje v špeciálnej škole a darí sa mu. Momentálne chodí do šiestej triedy. Na vysvedčení má len jednotky a dvojky. Najskôr hovoril, že by chcel byť kuchárom, no najnovšie sa mu pozdáva stolárstvo,“ približuje Dominikov život jeho mama.
Zo skrinky v obývačke vytiahne drevené auto a vianočnú pohľadnicu. Oboje vyhotovil Dominik. „Som na neho pyšná. Lekári mi hovorili, že nebude chodiť a možno ani rozprávať. Zvládli sme to. Pomohli nám aj dobrí ľudia. Peniazmi, modlitbami a dobrým slovom,“ tvrdí Mária.
Rodina je šťastná
Od nehody zanedlho uplynú už štyri roky. Dominik oslavuje svoje narodeniny dvakrát do roka. V deň, keď sa narodil a v deň, keď ho zrazilo auto. Má štrnásť rokov a je z neho poriadny kus chlapa. Na prvý pohľad sa ničím od svojich rovesníkov nelíši. No keď sa s ním rozprávate, zbadáte, že hovorí pomalšie a sformulovanie niektorých viet mu robí problémy.
„Jeho mozog bol vážne poškodený. Napriek tomu ho neuznali ako ťažko zdravotne postihnutého. Povedali mi, že čo by som chcela, veď nie je na vozíčku. Mierna retardácia na preukaz ZŤP vraj nestačí,“ opäť si povzdychne matka dvoch detí. Rodina žije zo sirotského a vdovského dôchodku. Mária si našla prácu na dohodu u miestneho podnikateľa. Napriek tomu, že rodina musí v ruke obrátiť každý cent, svorne tvrdia, že sú šťastní.
„Dominik žije, sme zdraví, našla som si priateľa, u ktorého bývame a keď splatím pôžičku, ktorú som si zobrala, aby som mohla dať spraviť pomník svojmu manželovi, zas nám bude ľahšie. Janko tento rok skončil školu. Vyučil sa za elektrikára, budem rada, keď si nájde prácu,“ tvrdí Mária, ktorá prostredníctvom našich novín ďakuje všetkým, ktorí jej v najťažších chvíľach života pomohli. „Len jedno ma mrzí, že tá žena, ktorá zrazila môjho syna, sa nám do dnešného dňa neozvala. Býva v susednej dedine, nemá to k nám ďaleko.“
