Nedávno dokončil svoje tretie cédečko. Sympatický Haličan priznáva, že občas máva dni, keď by najradšej so všetkým sekol. Svoju rodnú dedinu však miluje. Vraj je tak akurát na mieru. Ani veľkomesto, ani lazy.
Na začiatku bola kamera pod stromčekom, na konci úspešný klub amatérskych filmárov. Čo bolo medzi tým?
- V našich úplných začiatkoch sme natočili štyri asi hodinové videorelácie s názvom Televoloving. Ten prvý v roku 1997. Od roku 2001 sa orientujeme na krátke humorné scénky, ktoré posielame na rôzne súťaže. Hlavne sa zameriavame na Letný filmový festival HAH, ktorý sa koná každé leto na kúpalisku v Dolnej Strehovej.
Postupom času prišli aj mnohé ocenenia. Ktoré si vážite najviac?
- Pokazila sa mi váha, takže asi žiadne (smiech). Ale teraz vážne. Práve dve najvyššie ocenenia z festivalu HAH, takzvané zlaté rúry. Samozrejme, aj ocenenia na zahraničných filmových festivaloch. Vlani ich bolo požehnane.
Ste známy aj tým, že ste zložili hymnu pre miestny futbalový klub. Odkiaľ ste brali inšpiráciu?
- Futbal, ktorý som hral aj aktívne, mám veľmi rád. Dnes sa snažím pomôcť v rámci svojich možností a nápadov. Jedným z týchto mojich nápadov bola myšlienka napísať futbalovú hmynu pre náš haličský klub, ktorá by sa hrala pred každým domácim zápasom. Keďže si myslím, že mám k hudbe dosť blízko, oslovil som kamarátov hudobníkov a za jeden večer sme v lučenskom štúdiu nahrali skladbu s názvom Dáme gól! Samozrejme, všetko som mal po hudobnej stránke pripravené, iba sme to zliali dokopy. Ale myšlienku o futbalovej hymne som v sebe nosil snáď už od základnej školy.
Venujete sa aj hudbe a tvorbe piesní. Aký názov má vaše posledné cédečko?
- Nedávno som dokončil svoje tretie CD, ktoré nesie názov Medzi vranami. V štúdiu mi pri nahrávaní pomáhali chalani z kapely LC/DC. Je na ňom sedemnásť skladieb v rockovom štýle, pesničky som pripravoval asi päť rokov. Verím, že pár desiatok ľudí moje skladby potešia.
Vaše filmové scénky sú poučné a vtipné. Odkiaľ čerpáte námety?
- Myslím si, že Slovensko je veľmi vďačná zem na humor a paródie. Veď parodovať sa dá snáď všetko. Počnúc politikou a končiac obyčajnými situáciami, ktoré prináša život. Takže námety čerpám jednoducho zo života. Stačí chodiť po svete s otvorenými očami. Múza je väčšinou všadeprítomná.
Ste rodákom z Haliče. Aký vzťah máte k svojmu rodnému kraju?
- Som rád, že som sa tu narodil. Ani veľkomesto, ani lazy. Tak akurát (smiech).
Za kamerou i pred ňou ste určite zažili mnoho humorných situácii. Spomínate si na tie najkomickejšie?
- Spomenul by som poslednú scénku s názvom Keď ide o život..., ktorú sme nakrúcali jednu tak trochu upršanú letnú nedeľu pri novinovom stánku v Haliči. Ľudia vracajúci sa z miestneho kostola asi nechápali, čo za „mŕtvola“ sa to váľa v tráve (smiech). Ale bol to iba Jožo Pročko, ktorý v úlohe Lojzka navštívil trafiku a predavačka mu poradila, že Slovenku nemajú, aby si zobral Život. Aj si zobral... Doslovne! Takýto dvojzmyslený humor mne osobne asi najlepšie sedí a skúsenosti ma pres-vedčili, že aj publiku sa tento druh humoru veľmi páči.
Boli aj chvíle, keď ste už mali všetkého plné zuby?
- Tie chvíle prichádzajú každoročne v júni, keď je uzávierka filmov na filmový festival HAH. A tak treba rýchlo niečo nové natočiť. Naši amatérski herci, ktorí boli vlastne spoluzakladatelia Filmového klubu Haličwood, sú viac-menej rozlezení za robotou a tak je vždy problém, koho do scénky obsadiť. Som veľmi rád, že nám vlani s natáčaním pomohla Renátka Lacková, ktorá študuje film na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Aj z dôvodu nedostatku zanietených amatérskych hercov spolupracujeme pri natáčaní s filmármi z Filmového klubu Urtica zo Žihľavy.
Aká generácia prevláda v radoch vašich fanúšikov?
- To je ťažké posúdiť. Na filmovom festivale, ktorý sme organizovali vlani v Haliči, sedeli v publiku väčšinou mládežníci. Ale napríklad na festivaloch v Českej republike je to zloženie publika „zrelšie“. Ale čo sa týka internetových ohlasov, naše krátke filmy viac sleduje mladšia generácia.
S ktorými amatérskymi hercami sa vám najlepšie spolupracovalo?
- So všetkými, ktorí dokázali svoju rolu zahrať na prvýkrát, aby sme zábery nemuseli opakovať viackrát. Ale máme aj takých hercov, ktorí za fľašu vína zvládnu svoje filmové úlohy na jednotku (smiech).
Čím teraz žijete?
- Už 26. marca nás vo Veľkom Krtíši čaká okresná postupová prehliadka CINEAMA 2011. Uvidíme, či sa nám podarí postúpiť až do celoštátneho kola, ako tomu bolo vlani. Okrem toho sa chceme zúčastniť na tradičnom festivale HAH a v tomto roku nás čakajú ešte nejaké štyri súťaže v zahraničí. Samozrejme, nes-miem zabudnúť ani na júnový Haličský filmový festival, ktorý opäť pripravujeme na domácej pôde.
Ako vnímate život v dnešnej dobe?
- Súčasná situácia na Slovensku čoraz menej praje kultúre a rôznym amatérskym zanietencom, nielen vo filmovej oblasti.
Čo vás vie tak poriadne naštvať?
- Keď ma sklamú ľudia, na ktorých som sa spoliehal.
Keby ste mali k dispozícii takmer neobmedzené finančné prostriedky, čo by ste natočili?
- Určite som nikdy nesníval natočiť nejaký celovečerný film (smiech). Ak by som mal skutočne takmer neobmedzené finančné prostriedky, asi by som v Haliči vybudoval nejaké kvalitné filmové štúdio. Ale pri tých krátkych humorných scénkach by som chcel ostať, tie mi sedia najviac. S bývalým maškovským farárom Jankom Rumanom sme natočili aj 17-minútový dokument o bývalom chráme Božom, ale humorné scénky ma viac napĺňajú.
Myslíte si, že v dnešnej spoločnosti je dostatok humoru?
- V televízii asi áno. V reálnom živote je to skôr, bohužiaľ, o niečom inom. Život sa stáva stále vážnejší a my sa mu chtiac-nechtiac prispôsobujeme. Aj preto je potrebné sa z času na čas „vyventilovať“ pri filmoch, ktoré zabavia a pobavia.
Rád ľudí rozosmievate. Myslíte si, že Haličania sa radi smejú?
- Práve smiech publika na nultom ročníku Haličského filmového festivalu ma presvedčil, že aj u nás sa ľudia radi zabávajú. A napríklad aj sledovaním produkcie amatérskych filmových autorov sa snažia odreagovať od starostí, ktoré prináša každodenný život.
Autor: Zita Suráková ml.
