Ako ste sa dostali k jazzovej hudbe?
- Narodil som sa v rodine hudobníkov, takže som k jazzu nemal ďaleko, aj keď moje prvé kroky sprevádzala ľudová a klasická hudba. Otec je huslistom, zaujal ho Stephane Grappelly. Bol to vynikajúci jazzový huslista, ktorého som si obľúbil aj ja. Neskôr ma v televízii uchvátilo trio Oscara Petersona, kde hral aj N.H.O. Pedersen. Keď som ich počúval, mal som neskutočný zážitok. Tak som sa jednoducho do tejto hudby zamiloval a zároveň rozhodol, že budem kontrabasistom.
Je zrejme ťažké zadefinovať jazz, pretože je to hudba, ktorá zahŕňa rôzne hudobné možnosti. Ako by ste ho opísali vy?
- Základný rozdiel medzi jazzom a ostatnými druhmi hudby spočíva v improvizácii. Tá je základným prvkom jazzu, ktorý vznikol okolo roku 1900 v Amerike ako mix rôznych hudobných kultúr. Ide však najmä o africký a európsky vplyv. Dodnes pozorujeme africký rytmus, cítenie a európsku harmóniu, tonalitu v tejto hudbe. Ako ste spomenuli, jazz dnes zahŕňa rôzne možnosti. Je to vlastne prirodzená reakcia momentálnej situácie. Internet a masmédiá prispievajú ku globalizácii umenia vôbec. Východné kultúry priniesli do jazzu ďalšie vplyvy. Málo ľudí si uvedomuje, že z jazzu sa postupne cez R&B, rock&roll a pod. vyvinula aj súčasná popová muzika.
Je na Slovensku veľa fanúšikov jazzu?
- Jazz spadá pod menšinové žánre, je to skôr hudba fajn-šmekrov, sofistikovaných ľudí. Naše koncerty často navštevujú napr. lekári, umelci z iných sfér a pod. Situácia na Slovensku sa v posledných rokoch zlepšila, vznikajú nové koncerty a festivaly, naše publikum sa rozširuje. Ale priaznivci jazzu sú u nás, v porovnaní s ostatnými nenáročnými žánrami na počúvanie, stále v menšine. Iná je situácia v Poľsku či v Čechách, kde má jazz väčšiu tradíciu.
Ste známy tým, že nestojíte len na pódiách, ale zvyknete sedieť i na lavici porotcov a hodnotíte spevákov a kapely z vašej brandže. O kom ste naposledy povedali – tak toto je skutočný talent?
- Talentov je dnes naozaj veľa, avšak vlohy sú len polovicou úspechu. Musí sa stretnúť viac faktorov, aby bol muzikant úspešný. Tvrdá práca je jedným z nich. Ďalej sú to okolnosti, prostredie a tak ďalej. Tieto atribúty spĺňa trinásťročný chlapec z Rimavskej Soboty, ktorý momentálne pôsobí v Írsku. Volá sa Andreas Várady. Hrá na gitare a je to až neskutočný talent!
Ste hudobník, ktorý vystupuje nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Porovnajte možnosti slovenských hudobníkov a ich zahraničných kolegov. Je to vôbec možné porovnať?
- Možnosti hudobníkov sú všade iné. Závisí to od danej krajiny. Slovensko je relatívne malá krajina, takže aj tie možnosti sú menšie. Preto pomerne často účinkujeme v zahraničí. Napríklad spomínaný Andreas hrá v Írsku na mnohých festivaloch a koncertoch. Na Slovensku by určite toľko možností nemal. V tomto smere sme viac pozadu ako naše susedné krajiny z Vyše-hradskej štvorky. Myslím si, že je to dané aj tým, že doteraz nemáme na Slovensku žiadnu jazzovú školu. Máme však pár iniciátorov, ako napríklad Radovan Tariška, Luboš Šrámek, Matúš Jakabčic či Juraj Bartoš, ktorí sa snažia presvedčiť našich politikov, aby zriadili jazzový inštitút, kde by sa mohli organizovať rôzne workshopy a zároveň viac prepojiť slovenský jazz s európskym a svetovým. Pevne verím, že sa im to podarí.
Patríte medzi špičkových slovenských kontrabasistov a vystupovali ste už s mnohými známymi džezovými formáciami. Kto na vás najviac zapôsobil?
- Účinkoval som takmer so všetkými jazzmanmi na Slovensku. Nie je ich až tak veľa. Okrem toho som participoval na projekte latino hudby, kde pôsobili umelci priamo z Kuby a Peru, v rôznych folklórnych projektoch, občas aj v popových formáciách. Z môjho pôsobenia spomeniem napríklad SĽUK, Milo Suchomel Quartet, Matúš Jakabčic Big Band, Pavol Bodnár Interjazzional Band. Spolupracoval som s mnohými celosvetovo uznávanými umelcami. Námatkou spomeniem aspoň niektorých: Hary Sokal, Jeff Gardner, Howard Curtis, Danilo Memolli, Rick Margitza, Lee Andrews Davison, Jánusz Muniak, Kornel Fekete Kovac, Istvan Gyarfas, Gabor Winand, Pawel Kaczmarczyk, Tomas Stankiewic, Sandro Gibelliny, Lydia Muray, Nicole McCloud, Gail Anderson, Karen Adwords, Juraj Bartoš, Ľuboš Šrámek, Michal Bugala, Boris Čelár, Ondrej Krajňák, Jozef Dodo Šošoka, Peter Lipa, Berco Balogh, Marcel Palonder, Peter Adamov, Vladimír Valovič, Silvia Josifoska či Jana Kocianová. Zúčastnil som sa aj rôznych súťaží, napr. v Belgicku – Jazz Hoeilart International (3. miesto s kvartetom Mila Suchomela), v Španielsku – Getxo - opäť s Milom, v Nemecku – Glachau - sme získali 1. miesto s Luciou Lužinskou & All time jazz triom. Spolupráca s každým z týchto umelcov má pre mňa veľký význam. Všetci na mňa zapôsobili, pretože sú svojim spôsobom jedineční. Sú to cenné skúsenosti, ktoré ma vnútorne obohacujú a posúvajú v hudobnom remesle dopredu.
Ste rodákom z Lučenca. Aký máte vzťah k svojmu rodisku?
- Mám tu celú rodinu, takže veľmi pozitívny. Na tunajšej ZUŠ som sa začal hudobne vzdelávať. Spočiatku som navštevoval hodiny klavíra u pani učiteľky Balážovej, neskôr u pani učiteľky Makulovej, ktorá ma potom pripravila na talentové skúšky na konzervatórium v Banskej Bystrici. Za prvé skúsenosti v ľudovom ansámbli vďačím pani učiteľke Galádovej z 5. ZŠ a pani riaditeľke Lacovej zo ZŠ Vajanského. Okrem toho som tu spoznal mnohých vynikajúcich muzikantov, s ktorými som hudobne vyrastal. S niektorými dodnes spolupracujem, napríklad s Klaudiusom Kováčom, ktorý patrí medzi špičku slovenských klaviristov, Mirkom Poprádim, Zsoltym Botošom, Marekom Balogom, Deziderom Oláhom, Antonom Oláhom, Barnabášom Szabóom, Elemérom Gorcsim, Attilom Atlaszom, Henrichom Gondášom, Richardom Novotným, Stanislavom Spišiakom či Martinom Vašašom. Už 14 rokov hrávame spolu vo formácii Traditional Jazz Band, s ktorou sme prešli asi polku Európy. Takže Lučenec mám stále rád, aj keď sa posledné roky viac zdržiavam v Bratislave.
Hovorí sa, že Lučenec v pos-ledných rokoch upadá. Aký je váš názor?
- Myslím, že celkovo išla situácia od roku 2008 smerom dole. Určite to pocítil aj Lučenec a jeho obyvatelia. Čo sa týka kultúry, deje sa tu toho málo. Poslanci mestského zastupiteľstva majú zrejme veľa práce v iných odvetviach, na kultúru prostriedky nie sú alebo až na poslednom mieste. Pritom kultúra je pre spoločnosť veľmi potrebná. Nerozumiem celkom systému, v ktorom majú kultúrne a spoločenské podujatia vykazovať zisk do mestských pokladníc. Je to zrejme chyba v systéme. Umenie má byť pre spoločnosť, pre občanov. Myslím si, aj v tejto oblasti by mali zodpovední viac spolupracovať s ministerstvom kultúry a rôznymi nadáciami pri žiadaní grantov z rôznych inštitúcií. Treba viac pracovať na projektoch z eurofondov a aj z iných zdrojov, aby ľudia mohli chodiť na koncerty, výstavy a iné spoločensko-umelecké podujatia. Kríza zrejme spôsobila, že sa rôzne oddelenia združujú, a preto už v Lučenci nemáme samostatné oddelenie pre kultúru a šport.
Čo pripravujete v najbližšej dobe?
- Momentálne sa sústreďujem na projekty pod vlastným menom. Minulý rok som založil formáciu Štefan „Pišta“ Bartuš & Jazz Brothers, s ktorou pracujem na mojom debutovom CD alebo DVD. Ide o moju vnútornú výpoveď prostredníctvom kompozícií, ktoré som skomponoval v poslednom období. Stabilnými členmi skupiny sú aj dvaja Lučenčania, Miroslav Poprádi a Klaudius Kovač, ďalej je to Peter Solárik, ktorý bol minulý rok ocenený ako pedagóg s najlepšími výsledkami spomedzi všetkých stredných škôl, nielen hudobných. Musím spomenúť aj Michala Bugalu, ktorý vydal debutový album nahratý v New Yorku s tamojšími top umelcami. Niektorí z nich spolupracujú aj s Herbiem Hancockom, živou jazzovou legendou.
Kde a kedy budete s vašim novým projektom účinkovať?
- V apríli dokončím organizáciu turné, ktoré som si pripravil k mojim 33. narodeninám. Turné sa volá 33birthday tour. Na toto turné prijal poz-vanie vynikajúci americký saxofonista Andy Middleton, pôsobiaci vo Viedni. Začíname 12. apríla v Lučenci v klube Orava. Pokračujeme v Nitre, Trnave, Piešťanoch, ďalej budeme účinkovať na medzinárodnom festivale v Brne, kde bude hlavnou hviezdou Bobby McFerrin. Končíme koncertom v Slovenskom rozhlase, z ktorého bude odvysielaný záz-nam. Na tieto koncerty sa veľmi teším.
Autor: Zita Suráková ml.
