Článok pokračuje pod video reklamou
Rád by sa dožil digitalizácie kina. Na novú technológiu si trúfa.
RIMAVSKÁ SOBOTA. Napriek všetkému, čo ho v živote postihlo, je šťastným človekom. Hovorí, že jeden z najväčších darov, ktorý dostal, je životná skúsenosť. Hoci dlhé roky na dovolenku ani len nepomyslel, nikdy sa nesťažoval.
Ani teraz, keď by si už pokojne mohol užívať dôchodok, sa svojho kráľovstva v kine nevzdal. Vracia sa doň takmer každý deň. Bez premietania filmov si svoj život už ani nevie predstaviť. Ladislav Molnár je jeden z najstarších premietačov na Slovensku. Má sedemdesiatpäť rokov a filmy púšťa už pol storočie.
Obľúbil si Winnetoua
Vyučil sa za elektrikára a k novotám mal vždy blízko. „Premietanie filmov bolo pre mňa výzvou. Diaľkovo som vyštudoval premietačstvo a od roku 1962 nepretržite vykonávam túto profesiu. Dokonca chvíľu som bol aj vedúcim kina. Za život som už videl toľko filmov, že by som ich už ani nevedel spočítať,“ tvrdí sympatický Rimavskosoboťan.
Srdcu najbližšie mu boli filmy s Winnetouom. „Ale veľmi som miloval aj legendárneho Charlieho Chaplina. Obdivoval som ho a jeho filmy by som si dokázal pozrieť hádam aj tisíckrát. Bol to pán herec, ktorý svoje remeslo ovládal už ako osemročný,“ tvrdí pán Ladislav. Sci-fi filmy vraj veľmi nemusí, ale mladí ľudia ich majú radi.
„Aj horory sú obľúbené. O kino v Rimavskej Sobote je záujem. Samozrejme, v minulosti sme premietali aj pre tritisíc divákov. Teraz je to už len do tristo, ale aj tento počet možno považovať za úspech,“ dodá premietač. Rád spomína aj na starý slovenský film Jánošík. Legendárna postava prilákala do sály tisícky návštevníkov.
Kino je jeho druhým domovom
V premietacej kabíne trávi denne zhruba päť hodín. Keď má školské predstavenia, tak je to aj viac.
„Táto práca musí človeka baviť. Ja som premietaniu zasvätil celý život. Samozrejme, zažil som aj niekoľko trapasov. Vypadla elektrina, roztrhol sa film alebo odišiel zvuk. Veď aj premietači sú len ľudia. Ale našťastie, tých trapasov nebolo veľa,“ usmeje sa Ladislav.
Dnes sú už filmy kvalitné, netrhajú sa, len ich treba správne založiť. V premietacej miestnosti pozná všetko po pamäti. Film a dva premietacie stroje pripravuje dobrú hodinu pred premietaním. Technický návod nepotrebuje, všetko má v hlave.
„Základom je film dobre založiť. Jeden má aj sedem dielov, preto je dôležité nepopliesť poradie. K premietaniu potrebujem obidva stroje,“ vysvetľuje premietač. Niekedy sa vraj ľuďom čudoval, na aké „braky“ prišli a na dobré filmy mali lístky voľné. „No niekedy sa mi stalo, že ma ľudia na ceste zastavili a pýtali sa ma, či by som im nemohol niekoľko líst-kov odložiť. Tak sme mali vypredané,“ spomína Ladislav.
Digitalizácia je nevyhnutná
Keby sa mal rozhodnúť znova, nemenil by. „Prešlo to rýchlo, ani som sa nenazdal. Medzi premietačkami a kotúčmi som prežil takmer celý život. Neraz som prišiel domov až po polnoci. Najmä vtedy, keď som premietal v letnom kine. Manželka mala pre moju prácu pochopenie. Žiaľ, už som vdovec,“ povzdychne si rodák z Rimavskej Soboty. Sedieť v prítmí premietacej kabíny nad plnou sálou ho baví.
„Rád listujem mojimi spomienkami. Kedysi bolo kino pre ľudí spoločenskou udalosťou. Vyobliekali sa a do sály prišli celé rodiny. Bavilo ma pozorovať aj deti, ktoré sa otáčali a pozerali na úzky pásik svetla, ktoré vychádzalo z malého okienka, cez ktoré premietam. Dni strávené v kine neboli pre mňa fádne, vždy mi priniesli niečo nové. Technológia sa rokmi zlepšila. Rád by som sa dožil aj digitalizácie nášho kina. Možno už od dva či tri roky sa éra klasického tridsaťpäťmilimetrového filmu skončí, nastupuje doba digitalizácie a ja by som si tento vlak nerád nechal ujsť. No neviem, či sa toho dožijem, pretože na digitalizáciu sú potrebné veľké vstupné investície a tie si malé mestá, medzi ktoré patrí aj Rimavská Sobota, nebudú môcť dovoliť. Takže nebudeme mať čo premietať a kino možno budeme musieť zavrieť. Bola by to však škoda, pretože ľudia majú o kino záujem,“ dodá jeden z najstarších premietačov na Slovensku.
