ostiam kultúry v kraji. Lokálpatriot z Lučenca hovorí, že pokiaľ bude vládať, divadla sa nevzdá.
Divadlo a vy už dlhé roky patríte k sebe. Aké boli vaše začiatky v tomto smere?
- Prvý raz som sa na „dosky, čo znamenajú svet“ dostal na prelome šesťdesiatych rokov minulého storočia ako študent jedenásťročnej strednej školy. Bolo to v dramatizácii Kalinčiakovej „Reštaurácie“ pod taktovkou môjho triedneho učiteľa pána Karasa na javisku Reduty. Celý pedagogický zbor mojej alma mater páchol divadlom (pani učiteľky Nociarová, Jágerská, ale aj páni učitelia Gábor, Kršňák, Rusnák). Ale prvé kroky k tvorbe scenárov a réžií som urobil až v divadle poézie Na križovatke, v priestoroch bábkovej scény ZK ROH Poľana, s ktorým sme sa zúčastnili na celoslovenskej súťaži divadiel poézie Štúrov Zvolen v roku 1964, kde som získal celoslovenskú cenu za réžiu. Potom nasledoval divadelný súbor Timrava, ktorý patril do špičky československého ochotníckeho divadla, antiiluzívne divadlo poézie Katarzis, DP Piate koleso, divadelný súbor J. Kármána, študentské divadlá, mládežnícke, detské...
Čo bolo pre vás ľahšie, zvládnuť rolu scenáristu a režiséra alebo herca?
- Spočiatku to bolo len také živelné herectvo, ale neskôr sa mi podarilo po rôznych školeniach a hereckých pokusoch absolvovať trojročnú školu réžie pri Osvetovom ústave v Bratislave. Neviem povedať, čo je ťažšie resp. ľahšie, ale všetko robím rád.
Čo vás na divadle baví a zaujíma?
- Na divadle ma zaujíma všetko, čo je na divadle také úžasné. Divadlo je syntetické umenie a len tvorivý prienik všetkých jeho zložiek – literárnej, výtvarnej, hudobnej, hereckej a režijnej - v priestore a spolu so živým kontaktom s publikom môže vytvoriť neopakovateľné mystérium divadelného predstavenia, cez ktoré môže divák dospieť ku katarzii.
Aké je publikum v Lučenci?
- Lučenské publikum je úžasné. Dokonale vás otestuje, dokáže pretrpieť vaše nedostatky, ale aj odmeniť potleskom.
S divadelným životom prichádzajú aj situácie, ktoré sú humorné, alebo také, na ktoré sa nedá zabudnúť. Čo vás najviac rozosmialo?
- Určite sme mali veľa neopakovateľných zážitkov, na ktoré sa nedá zabudnúť. Napríklad pri práci na neoeklektickej montáži poézie „Deus ex machina“ som sa musel okrem iného zhostiť aj roly reportéra, ktorý v plnom nasadení povie repliku: „Naprogramovaný ako nemecký chrámový chór.“ Vtedy mi z úst vyletela zubná protéza, na čo Ivan Vojtek st. reagoval nasledovne: „Toto fixuj.“
Za svoju prácu ste dostali mnohé ocenenia. Ktoré považujte za najprestížnejšie?
- Najviac som sa potešil prvej cene, ktorú som dostal na celoslovenskej súťaži divadelnej poézie Štúrov Zvolen za réžiu autorského pásma poézie „Perpetum mobile“. Potešila ma aj cena za réžiu inscenácie „Bieder mann a podpaľači“ s divadelným súborom J. Kármána na celoštátnej súťaži v Komárne. Nie menej si vážim cenu udelenú VÚC – Kvet kultúry a cenu udelenú mestom Lučenec v roku 2008. Každé ocenenie je povzbudzujúce a inšpirujúce.
Venujete sa aj detskému divadlu. Aký je rozdiel medzi ním a divadlom dospelých?
- V detskom divadle sa deti hrajú – získavajú vzťah k tomuto krásnemu umeniu, cibria si výrazové prostriedky, stávajú sa súčasťou spoločného diela, učia sa vystupovať na verejnosti, navzájom si pomáhať a inšpirovať sa, ale aj tolerovať sa a počúvať. Je to tvorivá škola hrou, v ktorej okrem rácia otvárame kanál zážitku, cez ktorý môžeme veci nielen cítiť, ale aj chápať a stávať sa lepšími. Rozdiel medzi detským divadlom a divadlom dospelých je vo forme a obsahu, témach a prístupu.
Ako by ste charakterizovali kultúru v Lučenci?
- Kultúra je veľmi široký pojem. Ak by sme ho zúžili len na niektoré hudobné či divadelne žánre, mohli by sme hovoriť o ich kvantite a kvalite, ale aj tu by sme mali uvažovať o dovezenej a domácej kultúre. Tej dovezenej je na naše peňaženky a možnosti dosť, tej domácej je pomenej. A toto je naša rola dedičná, na rozvoj ktorej by sme sa mali sústrediť. Tu je treba vytvárať podmienky, priestory a zázemie.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
- Rád by som v rámci svojich možností ešte pôsobil na poli umeleckého slova. V súčasnosti pripravujeme premiéru klauniády Ľ. Dobrovodu a Ľ. Feldeka s názvom „Ja malkáč“.
Myslíte si, že v dnešnej spoločnosti má amatérske divadlo priestor?
- Určite, aj keď sa jeho rádius najmä z časových, finančných, priestorových, technických a ľudských zužuje. (Napríklad súkromník neuvoľní zamestnanca, školy, česť výnimkám, sa menej zúčastňujú kultúrnych predstavení). V amatérskom divadle je všetko náročnejšie. U všetkých amatérskych hercov, režisérov, technikov – tvorcov divadelného predstavenia - ide o absolútnu obetavosť, nezištnosť, čo v dnešnom svete peňazí je pre mnohých dosť nepochopiteľné.
Čo vás vie tak poriadne naštvať?
- Plané výhovorky, sľuby, nezáujem, ľudská hlúposť, prízemnosť.
S ktorými amatérskymi hercami sa vám najlepšie spolupracovalo?
- S amatérskymi hercami pracujem rád. Teší ma, že členovia našich súborov majú taký vzťah k divadlu, že si ho zvolili za životné povolanie a poslanie.
Boli chvíle, keď ste už toho mali plné zuby?
- Boli. Najviac sa ma dotklo, keď sa mi pred Majstrovstvami sveta v parašutizme podarilo vybaviť mimoriadny príspevok z Ministerstva kultúry SR vo výške tri milióny korún na rekonštrukciu javiskovej, osvetľovacej a zvukovej techniky (javisko bolo odstavené – nespĺňalo ani minimálne bezpečnostné predpisy, nesmeli sa tam uskutočňovať žiadne predstavenia). Rekonštrukcia sa podarila za mimoriadne krátky čas, za minimálne náklady som pripravil program. Javisko bolo skolaudované v júni, program v auguste a v septembri ma odvolali z funk-cie. Vtedy mi zobrali „vietor z plachiet“. Myslel som si, že viac už nebudem robiť divadlo. Ale ako vidíte, nedá sa ho nerobiť! Vzťah k divadlu je silnejší.
Autor: Zita Suráková ml.
