VEĽKÝ KRTÍŠ. Darovať krv je pre neho nádherný pocit. Pán Ivan Vaňo z Veľkého Krtíša vzácnu tekutinu, ktorej nie je nikdy dosť, daroval už osemdesiatštyrikrát. Je držiteľom diamantovej Jánskeho plakety. Ocenenie si prevzal v týchto dňoch. Krv by chcel darovať dovtedy, kým mu to zdravie dovolí.
Darcovstvo odštartovala vojna
Dobrovoľný darca z Veľkého Krtíša si pamätá na časy, kedy sa chodilo do Banskej Bystrice darovať krv spoločne autobusom. „Mali pre nás vyhradený odberový deň. Pracovníčky Červeného kríža zabezpečili vždy nejaký program, dokonca sa losovala počas cesty tombola a bolo aj vínko na spríjemnenie podujatia. Skrátka, ten deň mal pre nás naozaj sviatočnú príchuť. Pri oceňovaní sme vždy dostali aj darčeky. Dnes je to chudobnejšie,“ hovorí pán Ivan. Má šesťdesiatjeden rokov a krv prvýkrát daroval ako devätnásťročný.
„Bolo to počas základnej vojenskej služby, ktorú som absolvoval v tankovom prápore vojenského útvaru v Tábore. Nášmu kolegovi vo vnútri tanku vybuchol granát. Odtrhol mu ruku a na tele mal veľa popálenín. My, kamaráti, sme mu chceli pomôcť, a tak sme sa rozhodli darovať krv. Bolo to spontánne a mali sme z toho dobrý pocit. O to viac, že náš kamarát boj o život vyhral,“ približuje začiatky dobrovoľného darcovstva Veľkokrtíšan.
Je to úžasný pocit
Nepozná osudy tých, ktorí jeho krv dostali. K darcovstvu ho vedie prosté ľudské želanie pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Na odbery sa teší. Jeden mu utkvel v pamäti viac ako tie ostatné.
„Bolo to pred vianočnými sviatkami. Na odber som prišiel ako posledný. Zdravotná sestra mi povedala, že na oddelení Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici leží dvanásťročné dievčatko, ktoré má leukémiu. Jej stav bol veľmi vážny a rodičia si želali, aby prežila aspoň vianočné sviatky. Bolo mi veľmi ľúto toho dieťaťa i jeho rodičov. Veľmi som si želal, aby mu moja krv pomohla,“ hovorí darca.
Pri odberoch sa stretávajú prevažne tí istí ľudia. Dobrovoľní darcovia. Všetci tam prichádzajú v snahe pomôcť neznámym ľuďom.
„Je to úžasný pocit patriť medzi týchto ľudí. Kto si to ešte nevyskúšal, vrelo mu to odporúčam. Obavy treba dať bokom. Odbery nie sú bolestivé a človek sa po nich cíti ešte lepšie,“ tvrdí Ivan, ktorý si váži nielen postoj svojich kolegov a kolegyne z radov dobrovoľných darcov, ale aj prácu Územného spolku Červeného kríža vo Veľkom Krtíši a Lučenci.
Poľovník a športovec
Ivan je rodákom z Turca. Do Veľkého Krtíša sa prisťahoval. Tunajší kraj si zamiloval. Má rád prírodu.
„Veľa času venujem poľovníctvu v poľovnom revíri Senné. Ako funkcionár okresného poľovníctva sa spolupodieľam na organizovaní Modrokamenských poľovníckych dní či chovateľských prehliadok. Zamlada som rád plával a pre mladých sme založili Plavecký klub Veľký Krtíš, ktorý som desať rokov viedol. Neskôr som to prenechal iným. Rád hrávam i halový volejbal a ešte radšej plážový. Aby sme sa v tomto športe lepšie presadzovali, zaregistroval som Volejbalový klub POLAR Veľký Krtíš. Ešte donedávna sme hrávali III. ligu, kde sme hrali s Tisovcom, Lovinobaňou, R. Sobotou a Hnúšťou. No odliv mladých do zahraničia a na školy spôsobil nedostatok hráčov a v súčasnosti sa liga nehrá. Teraz hrávame v rámci tréningov v zime v telocvični a v lete na ihrisku novovybudovaného kúpaliska Krtko, kde sa o plážové ihrisko aj staráme. Šport je pre mňa relaxom. Stal sa pre mňa súčasťou života, tak ako dobrovoľné darcovstvo,“ tvrdí sympatický darca.
