Debutovali ste knihou Osobnosti Novohradu. Vedeli by ste charakterizovať, čo podľa vás musí konkrétny človek spĺňať, aby bol osobnosťou?
- Na túto otázku nie je vôbec jednoduché odpovedať. Všetci vieme, že každý človek je osobnosťou, originálnou bytosťou, neopakovateľnou individualitou. Každý z nás sa rodí do určitého prostredia, po rodičoch a predkoch získava konkrétne genetické črty, vlastnosti, schopnosti, zvyky či talent. Záleží teda v prvom rade od rodiny človeka a nes-kôr od neho samého, ako sa bude ďalej vyvíjať.
Každý z nás vykonáva vo svojom živote určitú prácu, pričom každá práca je pre spoločnosť potrebná a nenahraditeľná. Mnoho ľudí vykonáva popri svojom hlavnom zamestnaní aj iné aktivity. Niektoré druhy práce sú spoločensky viac viditeľné i oceňované, iné menej. To je prirodzené, nemôže byť v živote všetko rovnaké, čiernobiele. Spomeňme tu napr. profesie – vysokoškolskí učitelia, politici, vedci, lekári, kňazi, spisovatelia, herci, speváci, športovci, atď. Možno niekde v tejto rovine by sa dala nájsť odpoveď na vašu otázku, ktoré osobnosti som oslovil pri písaní mojej prvej knihy.
Dôležitým podnetom pre vznik môjho knižného debutu „Osobnosti Novohradu“ bolo 1. stretnutie rodákov Novohradu v roku 1994, organizované Casino Clubom v obnovenej budove Reduty v Lučenci, kde som sa osobne zoznámil s mnohými významnými rodákmi nášho regiónu. Isteže, mal som aj predtým bohatú databázu rodákov Novohradu (mnohí boli pozvaní vďaka mojim kontaktom), veď podobnú problematiku som spracovával už vo svojej diplomovej práci na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v roku 1987. Po 1. stretnutí rodákov Novohradu som na základe oslovenia Casino Clubu i samotného primátora mesta MUDr. Jozefa Murgaša spojil všetky dostupné podklady o žijúcich osobnostiach a knihu som s podporou MsÚ Lučenec vydal na jar 1995.
Publikačnej činnosti sa venujete už viac ako 20 rokov. Ako ste začínali? Na ktorej publikácii sa vám najťažšie pracovalo?
- Môj prvý článok vyšiel 9. 7. 1985 v okresných novinách Ipeľ pod názvom „Verejné vys-túpenie“, v ktorom som hodnotil záverečný žiacky koncert na ĽŠU Fiľakovo. Odvtedy som tých článkov napísal veľa, myslím si, že ich celkový počet prekračuje číslo 600. Najväčší záber mojich publikačných aktivít sa viaže k novinovému seriálu „Rodáci (Osobnosti) Novohradu“. Týchto článkov som k dnešnému dňu zrealizoval 532.
O mojej prvej knihe som hovoril v predchádzajúcej odpovedi. Na doplnenie snáď toľko, že som sa jej vydaniu veľmi potešil a dostal som aj niekoľko pozitívnych ohlasov k jej koncepcii. Potom nasledovali dve publikácie v spoluautorstve: „II. stretnutie Novohradčanov/Nógrádiak II. találkozója – Reduta/Vigadó 1995“ (spoluautormi boli Jozef Puntigán a Jozef Drenko), ďalej kniha „Fiľakovo-Fülek 1246-1996“ (v spoluautorstve s Jozefom Drenkom, Jánosom Kálosim, Istvánom Böször-ményim a Ivetou Kaczaro- vou). Doteraz mojou najvýznamnejšou prácou je kniha „Kto je kto v Novohrade 1999-2000“, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ipeľ v Prahe v roku 2001 súbežne v slovenskom i maďarskom jazyku. Pracoval som na nej viac ako 3 roky. K mojej päťdesiatke v roku 2008 som vydal doteraz poslednú publikáciu „Výberová personálna bibliografia 1985-2008“.
Pre úplnosť ešte musím dodať, že od roku 1999 publikujem aj v revue pre vedu a umenie Slovenské rozhľady v Prahe, od roku 2002 som členom redakčnej rady tohto občasníka. V rokoch 2002-2006 som spolupracoval s vydavateľstvom Tarsoly Kiadó v Budapešti ako autor hesiel do prestížnej encyklopédie Révai Új Lexikona. V roku 2002 som nadviazal spoluprácu s Výtvarným centrom Chagall v Ostrave, kde som odborným spolupracovníkom na Slovníku českých a slovenských výtvarných umelcov 1950-2010. Doteraz vyšlo 21 zväzkov.
Získali ste za svoju publikačnú činnosť nejaké ocenenie?
- Všetky ocenenia som získal v roku 2008 pri príležitosti mojej päťdesiatky. V máji to bolo ocenenie „Kvet kultúry a umenia za rok 2008“, ktoré mi odovzdal predseda BBSK Milan Murgaš na základe návrhu Novohradského múzea a galérie v Lučenci. V decembri mi primátor mesta Milan Marko udelil „Cenu primátora za rok 2008“ za publikačnú činnosť, za propagáciu osobností a mesta Lučenec, ako i za pedagogické a umelecké pôsobenie a rozvoj kultúry v meste Lučenec. Do tretice som v decembri obdržal „Poctu generálneho riaditeľa Národného osvetového centra v Bratislave“ na návrh riaditeľky NOS v Lučenci Márie Ambrušovej.
Dospeli ste niekedy do fázy, keď ste si povedali, že písania už bolo dosť?
Áno, stalo sa mi to niekoľkokrát. A to najmä vtedy, keď mi hotové články stoja v redakciách novín či časopisov a z nepochopiteľných dôvodov ani po niekoľkých týždňoch či dokonca mesiacoch nevychádzajú. Márne sú aj všetky urgencie. Veľmi ma to trápi, pretože pripraviť článok o jednom rodákovi si vyžaduje mnoho úsilia - od zistenia dátumu jeho okrúhleho jubilea, vyhľadania jeho aktuálnej adresy či telefónu, vypracovania okruhov pre rozhovor, stretnutia sa s ním, spracovania samotného interview, zaslania textu na korektúru - až po odovzdanie hotového materiálu redakcii. V takýchto situáciách, keď článok dlho nevychádza, som si už veľakrát povedal, že prestanem písať. Keď však prejde určitý čas, znova dostanem chuť niečo napísať a ponúknem to spravidla inému printovému médiu.
Plánujete si svoj program alebo nechávate všetko na náhodu?
- Svoj program si vždy plánujem, či už ide o pracovný týždeň alebo dovolenku. Nemám rád rozhodnutia na pos-lednú chvíľu ani špeciálne prekvapenia. Dobre sa cítim v takých činnostiach, pri ktorých dopredu poznám všetky detaily projektu. Pracovne som dosť vyťažený, mám aj veľa súkromných aktivít vrátane sobôt a nedieľ. Bez plánovania by to jednoducho nešlo.
Aký vzťah máte k Lučencu?
- V Lučenci som sa narodil, no svoje detstvo a mladosť som prežil vo Fiľakove. V Lučenci trvale žijem od roku 1984, odkedy som tu začal vyučovať na Ľudovej škole umenia, neskôr ZUŠ. Za tých 27 rokov som si tu už zvykol a vybudoval som si okruh svojich priateľov. S týmto mestom ma spája veľa príjemných, no i menej milých spomienok. Snažím sa však myslieť pozitívne, presne tak, ako sa spieva v jednej maďarskej piesni „Spomínam len na to pekné“.
Čo vám dáva písanie, je to relax alebo drina?
- Písanie je pre mňa jednoznačne relaxom, vďaka nemu sa cítim byť trocha užitočný. Písanie mi rozšírilo obzor mojich vedomostí z rôznych oblastí nášho života. Vďaka mojim rozhovorom som sa spoznal s mnohými zaujímavými ľuďmi regionálneho, ale aj celoslovenského či európskeho významu, ale predovšetkým našimi rodákmi. Spomeniem napríklad Štefana Kvietika, Květu Fialovú, Emila Huraja st., Vieru Handzovú, Júliusa Pántika, Tibora Kobličeka, Hanu Ponickú, Evu Rysovú, Jána Mlynárika, Károlya Vigha, Pavla Uhorskaia, Józsefa Hidasiho, Eduarda Kojnoka, Milana Kňažka, Naďu Rappensbergerovú, Petra Pauličeka, Ladislava Kačániho a mohol by som menovať mnohých ďalších.
Ako sa vám žije v dnešnej dobe?
- Dnešná doba je pre život dosť náročná, obzvlášť čo sa týka financií. Všeobecne sa hovorí, že prechodom na euro sa ceny tovarov nezvýšili, no myslím si, že opak je pravdou. Ceny sa neustále zvyšujú a aj sa zvyšovať budú. Horšie je to už s platmi a dôchodkami. Určite sa nájdu profesie, ktoré nemajú problém s financiami, no väčšina ľudí zápasí o každodennú existenciu. Dnes, kto nemá 2 až 3 zamestnania alebo bohatých príbuzných, môže realizovať len „tanec v okovách“.
Ste známy aj tým, že veľa cestujete. Ktoré krajiny vám navždy ostanú v srdci?
- Cestovanie je skutočne mojou srdcovou záležitosťou. Začalo sa to niekedy na základnej škole vo Fiľakove. Mali sme vtedy rodinu v Maďarsku, a tak moje prvé cesty smerovali najmä do Budapešti. K dnešnému dňu som toto mesto navštívil vyše 300-krát. V roku 1991 som úspešne ukončil kurz pre sprievodcov cestovného ruchu na Ekonomickej fakulte UMB v Banskej Bystrici.
Odvtedy som ako sprievodca cestovného ruchu, ale aj individuálne precestoval mnohé krajiny Európy - Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Grécko, Turecko, Chorvátsko, Rakúsko, Taliansko, Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko, Benelux či Veľkú Britániu. Mojou doteraz najvzdialenejšou navštívenou destináciou je Japonsko, kde som navštívil mestá Nagoja, Kjoto, Kamakura, Jokohama a Tokio.
Návšteva Japonska pre mňa znamenala celú sériu nezabudnuteľných zážitkov, a to nielen čo sa týka kultúrno-historických pamiatok, ale aj všadeprítomnej čistoty, presnosti a najmä milých ľudí ochotných pomôcť komukoľvek na každom kroku. V tomto smere sa od Japoncov máme čo učiť.
Ak porovnáte Lučenec pred desiatimi rokmi so súčasnosťou, čo sa podľa vás v meste zmenilo?
- Je ťažké porovnávať časovú situáciu v meste, v ktorom žijete. Človek si mnohé zmeny takmer ani neuvedomuje. Žijem v centre mesta, kde sa určite zlepšila kvalita chodníkov. Rád by som však povedal, čo mi chýba. Keďže často chodím po svete, po veľkých mestách, všímam si, ako funguje verejná hromadná doprava. Vo väčšine prípadov perfektne a čo je zaujímavé, častokrát sa berú do úvahy aj pripomienky občanov.
V Lučenci funguje MHD v podstate len na jednej linke: Opatová - autobusová stanica - Masarykova ulica - Rúbanisko. Ak sa však človek bývajúci na Rúbanisku či pri nemocnici chce dostať na Kubínyiho námestie, na tržnicu či do cintorína, má smolu. Takáto linka buď neexistuje alebo spoj chodí len 2-3-krát denne. Pritom je to tiež centrum Lučenca.
Ktorá činnosť vás momentálne živí?
- Od roku 2004 až do súčasnosti pracujem ako hudobný pedagóg na Cirkevnej ZUŠ sv. Jána Bosca v Lučenci, kde vyučujem hru na dychových nástrojoch a hudobnú náuku. Našiel som si tu novú prácu v novom kolektíve a táto práca ma napĺňa spokojnosťou. Mám niekoľko šikovných žiakov, s ktorými sa dá veľmi dobre spolupracovať. Mnohí z nich vystupujú na školských i mimoškolských podujatiach, na rôznych súťažiach, ako aj na zahraničných prezentáciách. Z mojej iniciatívy škola uskutočnila už tri úspešné zahraničné koncertné cesty - Rím (2007), Viedeň (2008) a Düsseldorf (2010). V máji 2012 plánujeme koncertný zájazd do Prahy.
Čo by ste na záver odkázali našim čitateľom?
- Čitateľom odkazujem, aby sa dokázali tešiť aj z maličkostí bežného dňa a aby k tomu viedli aj svoje deti. Aby si ľudia vážili svoju prácu a snažili sa ju vykonávať svedomito. Aby si navzájom nezávideli výsledky práce či úspechy. Treba si uvedomiť, že za všetkým sa skrýva veľký kus roboty. Každý z nás predsa má právo presadiť sa, len k tomu treba veľa chuti, tvorivých síl a vytrvalosti.
Autor: Zita Suráková ml.
