Oblieka ich do krojov, aké sa nosili v Honte.
BÁTOROVÁ. V Honte žije veľa šikovných ľudí, ktorí sa venujú rôznym koníčkom. Pani Anna Príbeliová je jednou z tých, ktorí sa snažia zachovať ľudovú krásu aj pre budúce pokolenia. Spod jej rúk vychádzajú krojované bábiky.
Hovorí, že je to kumšt, pri ktorom treba mať trpezlivosť, dobrý zrak i chuť. Ankine bábiky nájdete v mnohých krajinách. K netradičnej záľube sa dostala náhodou.
„Rada chodím do Hrušova na Hontiansku parádu. Pri jednej takejto mojej návšteve ma upútala výstava krojovaných bábik. Figúrky v krojoch boli fascinujúce a ja som zatúžila vytvoriť podobnú krásu. Nuž, ako sa zvykne hovoriť, vyhrnula som si rukávy, vycestovala na návštevu do Maďarska za jednou ženou, ktorá šije a oblieka podobné bábiky a pustila som sa do toho,“ približuje začiatky pani Anna.
Kroje na všedný i sviatočný deň
Kroje z Hontu sú umelecké diela. „Veru, veľa toho museli voľakedy ženy na seba naobliekať. Sabatku, prusľak, oplecko, čepiec. Niekedy si jednotlivé časti kompletného kroje bolo ťažké i zapamätať,“ usmieva sa šikovná Bátorovčanka. Na poličke v rohu kuchyne sa pestrofarebné krojované bábiky krásne vynímajú. Kroje nosili ženy vo všedných i sviatočných dňoch. „Tu v okolí Bátorovej sa dnes už kroje nenosia. Ale v Plachtinciach sa nájdu ženy, ktoré ich aj dnes nosia s hrdosťou a za nič na svete by sa ich nevzdali,“ dodá Anna.
Výroba je zložitá
Najskôr treba bábiku ušiť a potom ju poobliekať a obuť. Zrejme prvé, čo vás pritom napadne, je, koľko trvá taká výroba jednej parádnice v kroji. „Neviem to, pretože ja si vždy naraz rozpracujem viac bábik a najskôr vyrobím napríklad trup, potom ruky, potom sa pustím do zdobenia čepca či škrobenia spodničiek. Nie je jednoduché zadovážiť si látku, korálky, koženku na čižmy či vhodnú niť na vyšívanie. Všetko musí vyzerať tak ako na skutočnom kroji. Každá stužka musí byť vyšitá a prišitá tam, kde naozaj má byť. Žiadna náhrada sa nepripúšťa. Pri zhotovovaní zmenšeniny kroja sú zachované pôvodné postupy, veľmi náročné na ručnú prácu. Aj preto to tak dlho trvá,“ tvrdí Anna.
Manžel pomáha, ako vie
Keď pred siedmimi rokmi zhotovila prvé bábiky, poslala ich do Ústredia ľudovej umeleckej výroby. Bola zvedavá, ako ich zhodnotia odborníci. „Pochválili ma a navrhli, aby som niekoľko bábik vyrobila aj pre nich. No keďže ich obchodníci predávali za nekresťanskú cenu, boli nepredajné a ja som zistila, že by ma toto remeslo tu na Slovensku neuživilo. Preto ich šijem len pre potešenie,“ hovorí šikovná krajčírka, vyšívačka i obuvníčka v jednej osobe. Spriaznenou dušou, ktorá pomáha naplniť Annin sen, je jej manžel. Vystružliká lavičku, praslicu či podložku pod krásavice v kroji.
