Pavel je zrejme najstarším baníkom na Slovensku.
VEĽKÝ KRTÍŠ. V bani strávil viac ako polovicu svojho života. Hoci má takmer sedemdesiat rokov a mohol by si v pokoji užívať dôchodcovský vek, rozhodol sa baňu neopustiť. Pán Pavel Pupák je zrejme najstarší baník na Slovensku. Pracuje v Bani Dolina vo Veľkom Krtíši a svoju prácu miluje. Bez veľkej baníckej rodiny si svoj život už ani nevie predstaviť.
Strach nikdy nemal
Najskôr pracoval pod zemou v Prievidzi. „Päť rokov som tam doloval. No potom som si chcel založiť rodinu a tu, vo Veľkom Krtíši, boli voľné a lacné byty. Prisťahoval som sa sem presne pred štyridsiatimi rokmi. Hneď prvý týždeň v bani došlo k veľkej tragédii. Zavalilo štyroch baníkov. Ja som v tom čase bol na školení. Mal som šťastie. Pod zemou nikdy neviete, čo sa môže prihodiť. Ale strach som nikdy nemal. Keby som ho mal, do podzemia by ma nikto nedostal,“ hovorí baník.
Napriek takmer siedmim krížikom na pleciach je stále v dobrej fyzickej kondícii. „Kedysi som veľa športoval. Hrával som futbal. Dnes už len bicyklujem a rád chodím pešo. Relaxujem od jari do pozdnej jesene v mojej záhradke,“ dodá Pavel.
Boli hrdí na to, že sú baníci
Veľa toho nenahovorí. „Ruky ma poslúchajú lepšie ako jazyk,“ usmieva sa. Rád spomína na časy, keď sa v okolí Veľkého Krtíša ťažilo uhlie vo veľkom. „Banské mesto vtedy žilo. Baňa bola dobrou živiteľkou. Zamestnávala aj dvetisíc ľudí. Baníci, tí tu boli páni. Hrdo nosili banícku uniformu a ťažili uhlie. Pracovali sme v neľahkých podmienkach, ale nesťažovali sme sa. Boli sme hrdí na to, že sme baníci,“ spomína Pavel.
Baňa Dolina, v ktorej sa ťaží uhlie už šesťdesiat rokov, mala vraj dve riziká. Oxid uhličitý a spodnú vodu.
„Za tie roky, ktoré som tu odpracoval, v nej vyhaslo dosť životov. Jedného prepichol nôž z kombajnu, iných zavalilo a niektorí sa zadusili. To sú tie tienistejšie stránky podzemia,“ hovorí Pavel.
Technika sa rokmi zlepšila
Vyštudoval vysokú školu v Ostrave. Keď nastúpil robiť do Bane Dolina, pracovalo sa tu v troch smenách.
„Ťažilo sa pri Bukovci, Slatinke a v Háji. Vtedajšia norma bola, ak si dobre spomínam, sedem ton na hlavu za deň. Ťažili sme klasickým spôsobom. Do stien sme zakladali nálože so strelivom. Po výbuchu sme najskôr museli poč-kať, kým sa štôlňa vyvetrala. Potom sme zobrali do rúk lopaty a uhlie sme nahadzovali na pás,“ približuje prácu v bani skúsený baník. Dnes je už banská technika na inej úrovni. Nastúpili kombajny, hydraulika či mašinky. Len baníci ostali takí istí. Verní práci v podzemí.
Baňa je už roky v útlme
„Tam, v bani, sme ako jedna veľká rodina. Rád som medzi svojimi. Neviem, dokedy ma nechajú robiť. O rok budem mať sedemdesiat rokov. Ak mi to zdravie dovolí, chcel by som robiť ďalej,“ tvrdí Pavel. Do podzemia takmer každý deň šliape po svojich. Na desiatu si dá najradšej jablko či iné ovocie. Dokedy to takto bude, nevie. Už niekoľko rokov je tunajšia baňa v útlme. Zavrieť ju mali niekoľkokrát, zatiaľ však vždy dostala súhlas na predĺženie ťažby.
„Dokedy budeme mať také šťastie, neviem. Pred necelými troma desaťročiami nebola v našom okrese takmer žiadna nezamestnanosť. Teraz sú tu davy nezamestnaných a staré banícke rodiny postupne vymierajú,“ povzdychne si Pavel. Možno o niekoľko rokov bude banské časy pripomínať len kladivo v erbe mesta, banský kombajn na jednom z tunajších sídlisk a tabuľa venovaná všetkým mŕtvym baníkom, medzi ktorými sú aj Pavlovi bývalí kolegovia.
