Zuzane Smatanovej chýbajú maniere hviezdy. Minulý týždeň vystupovala v Lučenci.
Ako sa k vám správajú fanúšikovia?
- Dostávam listy, maily od fanúšikov, pohľadnice. Píšu aj o svojom súkromí. Vážim si to, že mi píšu o sebe o svojom živote, ja totiž o svojom súkromí nedokážem otvorene hovoriť. Ale všetko, čo mi napíšu si nechávam pre seba. Píšu mi hlavne o vzťahoch alebo ako sa majú v tejto ťažkej dobe. Snažím sa odpisovať na všetky maily. Nájdem si deň, keď pri počítači strávim dve hodiny a odpisujem. Niektorí ľudia sú, samozrejme, aj zvedaví, pýtajú sa ma aj na veľmi osobné veci. Ale ja si svoje súkromie strážim, mám svoju hranicu. Na to má podľa mňa každý právo, a teda aj ja. Som taká odmalička, som introvert.
Tak to môžeme aj vyskúšať. Taká osobná otázka, ste momentálne zaľúbená?
- To si radšej nechám pre seba...
Ale láska, to nie je len partner.
- Áno, moja láska, to je aj moja rodina, sú to ľudia, s ktorými trávim svoj čas, sú mi oporou, je mi s nimi dobre, dôverujem im. Potom sú to moje zvieratá ako pes Nero a kocúr Charlie, pribudol k nim aj myšiak Stuart. Nero je oriešok, má už pätnásť rokov, s kocúrom sú veľkí priatelia, majú dokonca aj spoločnú misku. Myška je zase veľmi nezbedná, vždy, keď jej nasypem granuly či zrnká, všetko si vyhodí von. S mačkou a psom nemôže byť spolu, ona je vo výške, oni sú na zemi. K mojim láskam patrí aj moja práca, moja kapela. A aktivity, ktoré mám rada? Je to kreslenie, fotím, ale vlastne dnes už fotí každý, kto má v ruke foťák. Fotenie je pre mňa vyslovene hra.
Tak aspoň opíšte, aký by mal byť ideálny partner.
- Tolerantný, vtipný, aby nebol vulgárny. Ale existuje ideál? Každý máme chyby. Myslím si, že pri vzťahu cvakne chémia a už niet čo riešiť.
Hovoríte, že k vašim láskam patrí aj kapela. Je známe, že dlhé roky máte stabilnú muzikantskú zostavu. Ako sa vám darí udržať kapelu pokope?
- Osem rokov mám tú istú kapelu. S kolegami si rozumiem. Je to tým, že som vyrastala medzi chlapcami. Mám brata, ktorý ma od malička zaúčal do mužskej mentality. S kolegami sme si sadli aj ako ľudia. Zvládame to spoločne veľmi dobre, nikdy sme sa nepohádali. Keď sa vytvorí kapela a funguje dlhé roky, je to ako rodina. Neexistuje tabu, sme ako manželia, nemáme žiadne tajnosti. Sme spolu v dobrom aj v zlom.
Mnohé ženy vám možno závidia štíhlosť.
- Na svojej štíhlosti vôbec nepracujem. Je to geneticky dané. Môj otec bol štíhly, zdedila som to. Čiže žiadna drina, žiadne diéty. Ale od apríla minulého roku každý večer cvičím s činkami kvôli kondícii. Rada plávam, sem-tam je to aj prechádzka v prírode. Jedávam všetko bez obmedzení. Teraz cestou na koncert som zjedla sviečkovú s knedľou. Jesť môžem aj o polnoci, niekto zase nemôže. Čiže som vďačná za tieto gény. Moje najobľúbenejšie jedlo je kurací perkelt s cestovinami, sushi a dám si rada aj sladké ku káve.
Ste vyštudovaná učiteľka, študovali ste aj anglický jazyk. Sú to vaše zadné dvierka?
- Neučila by som, študovala by som ďalej alebo by som kreslila. Nechávam si stále zadné vrátka, možno ešte budem študovať externe. Baví ma biochémia. Aj keď je to náročný odbor, veľmi ma láka. Napríklad, patológia, ale nie pitvanie, ale laboratórna práca. Moja krstná mama pracuje v laboratóriu, vždy ma to tam lákalo, asi sa to začalo tým bielym plášťom... Ale spievanie do staroby tiež nevylučujem.
V slovenskej hudbe ste fenoménom, pretože na rozdiel od vašich kolegýň ste aj skladateľkou. Neplánujete vpustiť do svojho repertoáru aj niečo cudzie?
- Zatiaľ mám taký pocit, že stále mám čo povedať, mám nápady, mám texty, nepotrebujem teda pomoc. Chodí mi však veľa ponúk, textov od bežných ľudí s prosbou, aby som ich zhudobnila. Zatiaľ odolávam, zatiaľ sa chcem vyjadrovať sama. Výnimkou sú duetá, boli to pre mňa skúsenosti. Vždy ma iba pozvali, bez toho, aby som sa na skladbe ja autorsky podieľala.
A čo tvorba. Prezraďte, ako vznikajú pesničky, za ktoré žnete ocenenie za ocenením.
- Nastane chvíľka, ktorá sa nedá opísať. Múza príde a v tej chvíli musím všetko prerušiť. Spomínam si, vysávala som, zrazu som mala v hlave melódiu, všetko som pustila a ušla som do izby, za klavír. Mama síce za mnou kričala - kam bežíš, ale hudba bola v tejto chvíli silnejšia. Alebo šoférujem a kopne ma múza, aj keď je to nebezpečné, musím si melódiu nahrať. Nedá sa len tak sadnúť si a tvoriť.
Ako vznikla skladba Cyprián?
- Ocenila som, že je to pieseň k historickému filmu. Zrazu som mala mantinely. Dostala som úlohu, urobiť historickú pieseň, ktorá má ideu. Myslela som si, že to bude pre mňa ťažšie, pretože som nebola až tak slobodná. Ale opak bol pravdou, sadla som si a išlo to veľmi ľahko. Hneď po tom, ako som sa rozprávala s režisérkou, už som počula v hlave priečnu flautu. Trvalo mi asi týždeň, kým pieseň bola na svete. Vypínal sa mi dokonca aj počítač, brala som to trocha osudovo, že sa mi to nepodarí. Ale keď som počula výsledok svojej práce, bolo mi doslova tak príjemne teplo.
