LUČENEC. Vie, akú príchuť má ulica. Dva roky bola bezdomovkyňa. Potulovala sa po meste, popíjala lacný alkohol a prespávala, kde mohla. V pivnici, pri plote miestnej fary alebo v senníku. „Zbierala som pre farára po kontajneroch suchý chlieb a on ma za to nechal prespať v jeho senníku. Ráno, keď išiel nachovať hydinu, zvykol sa ma opýtať, či žijem, či som ešte nezamrzla,“ spomína na jedno z najťažších období vo svojom živote žena sediaca predo mnou.
Má niečo vyše štyridsať, ale pokojne by ste ju zaradili medzi päťdesiatničky. Minulosť sa viditeľne podpísala na jej tvári, zdraví aj psychike. Spadla až na samé dno. Niektorí ľudia od nej s odporom odvrátili hlavu, iní venovali súcitný pohľad i pár drobných. No našli sa aj takí, ktorí ju neľutovali, ale rovno podali pomocnú ruku. Vďaka takýmto anjelom strážnym má dnes Želka pri sebe svoju mladšiu dcérku a strechu nad hlavou. Dokonca si našla aj priateľa a začala veriť, že život má aj tú lepšiu stránku.
Rodičia jej zomreli
Otec jej zomrel, keď mala trinásť rokov, mama o tri roky neskôr. „Mala som vtedy šestnásť rokov. Ujala sa ma kmotra. Rodičia mi veľmi chýbali. Príbuzná mi síce dala strechu nad hlavou, ale už to nebol domov. Cítila som sa veľmi opustená. Útechu som hľadala u Milana. Bola som mladá, neskúsená, rýchlo som sa do neho zaľúbila. Otehotnela som s ním, no Milan išiel do basy. Keď sa vrátil domov, mala naša dcéra už dva roky. Chvíľu sa nám darilo žiť život šťastnej rodinky. Milan si našiel prácu v bani, mali sme peniaze i byt,“ začína rozprávať svoj priam neuveriteľný príbeh životom ťažko skúšaná žena.
Jej šťastie netrvalo dlho. Milan sa viac zdržiaval po krčmách ako doma. Domov prichádzal opitý, prestával mať záujem o rodinu i domácnosť. „Najhoršie na tom bolo, že s pribúdajúcimi pohárikmi sa u neho stupňoval i hnev. Býval agresívny a často ma bil. Niekoľkokrát som sa obrátila na políciu, no zakaždým som udanie stiahla. Bola som naivná, myslela som si, že sa zmení. Keď už nie kvôli mne, aspoň kvôli svojej dcére. Chvíľami som mala pocit, že sa pohybujem v kruhu, z ktorého niet východiska,“ tvrdí Želka.
Jej muža zabil kamarát
Jedného večera prišiel Milan domov opäť opitý. Priviedol si aj kamaráta. Podgurážení alkoholom sa začali hádať. „Ten muž si pýtal od Milana cigaretu. On mu ju nechcel dať a tak ho pichol vidličkou. Zranenie bolo vážne, môj muž v nemocnici zomrel,“ hovorí Želka. Jej dcéra Želka mala vtedy tri roky.
„Odrazu som opäť na všetko bola sama. Na platenie nájomného, na problémy i ťažkú minulosť. Uvedomila som si, že sa nevládzem postarať o moje dieťa. Poprosila som jej starú mamu z otcovej strany, aby mi s ňou pomohla. Vyšla mi v ústrety, a tak som svoju dcéru odviezla do Nitry,“ tvrdí Želka. V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch namiesto toho, aby si hľadala zamestnanie a snažila sa vytvoriť pre svoju dcéru zázemie, našla si pochybnú známosť. Jozef bol ešte horší ako Milan.
„Doslova to bol netvor v ľudskej koži. Dvakrát mi zlomil sánku, modriny sa mi nestačili ešte ani zahojiť a už som mala ďalšie. Otehotnela som a narodila sa mi Erika. Jozefa nezmenilo ani dieťa. Ponižoval ma, bil a dlhy na nájomnom narastali. Zašlo to až tak ďaleko, že nás deložovali z bytu. Nemali sme kam ísť. Bola to zúfalá situácia. Prespávali sme v pivnici medzi potkanmi. V noci som nespala. Dávala som pozor, aby mi tie potvory nepohrýzli dcéru. Bol to totálny pád na dno. Útechu som hľadala v alkohole. Nechcela som vytriezvieť. Realita bola krutá. Moja dcéra ochorela. Z nemocnice ju rovno zobrali do Detského domova v Ružomberku. Zobrali mi batôžtek, ktorý ma ešte ako tak držal pri živote. Už som nemal pre koho žiť. Bolo mi úplne jedno, ako vyzerám, kde budem spať. Potĺkala som sa po meste a zháňala niečo na pitie. Tak som fungovala dva roky. Bol to zázrak, že som vôbec prežila,“ tvrdí Želka.
Dobrí ľudia pomohli
Zaútočili na ňu skíni. Zbili ju reťazami takmer do bezvedomia. „Boli veľmi suroví. Vytiahli na mňa aj nôž a pichli ma do boku. Myslela som, že zomriem,“ spomína Želka. Nebolo jej súdené zomrieť. V nemocnici ju dali do poriadku. Po fyzickej i psychickej stránke. Začala si uvedomovať, že takto sa žiť nedá. Že ak chce vidieť svoju dcéru, musí sa vzchopiť.
„O Želku som prišla a Erika bolo to jediné, čo mi zostalo. No nevedela som, ako začať. V nemocnici som nemohla byť donekonečna a vrátiť som sa nemala kam. Opäť som podľahla pokušeniu utápať beznádej v alkohole. Jedného dňa, keď mi pracovníčky na sociálke do očí povedali krutú pravdu, že načo mi je dcéra, keď som večne opitá, som si povedala dosť. Žela, prestaneš piť!“ približuje svoju neľahkú cestu k vykúpeniu bývalá Krtíšanka.
Pomocnú ruku jej podali v krtíšskom komunitnom centre. Pridelili jej byt, našli prácu. Z notorickej alkoholičky sa stala žena, ktorá sa zo všetkých síl snažila dostať späť do výchovy svoju dcéru. „Nebolo to jednoduché. Eriku si chcela adoptovať jedna slušná rodina z Môťovej. Vyrozprávala som im svoj príbeh a veľmi ma ľutovali. Dokonca mi pomáhali, aby sme s Erikou mohli byť spolu. Chvíľu to trvalo, kým mi tí, ktorí rozhodovali o tom, či mi vrátia dcéru späť, uverili. Nečudujem sa im. Poznali ma ako notorickú alkoholičku, osobu bez strechy nad hlavou,“ povzdychne si Želka.
Presťahovali sa do Lučenca
Dokázala to. Vyhrala boj nad sebou i úradmi. Eriku jej vrátili. Našla si priateľa a opäť začínala odznovu. V bytovke pre sociálne slabšie rodiny v meste, v ktorom zažila pád na dno i vzkriesenie.
„Vydržali sme tam, pokiaľ sa dalo. Ale keď mojej dcére vliezol do ucha šváb, povedali sme si dosť. Tie šváby sme mali všade. V skriniach i v posteli. Nie a nie sa ich zbaviť. Tak sme sa pred presťahovali do Krízového centra v Lučenci. Opäť sme stretli dobrých ľudí, ktorí nám pomohli. Erika chodí do školy a Anton, môj priateľ, sa snaží pomáhať nám. V podstate sme šťastní. Len keby sme mali viac peňazí. Ja mám polovičný invalidný dôchodok a príspevok na dcéru. Môj mesačný príjem nie je ani dvesto eur. Anton je tiež na invalidnom dôchodku. V bani mu odtrhlo ruku. Sú dni, keď nám ostane sotva na rožky. V centre môžeme byť najviac tri roky. Dovtedy si musíme nájsť nové bývanie. Neviem, čo s nami bude, ale jedno viem iste. Už nikdy nechcem zažiť to peklo, ktoré som prežila,“ dodá Želka.
