Jeho matka bola krajčírkou a otec remenárom. Aladár Igó sa stal ľudovým rezbárom i maliarom. Vyrezal tisíce sôch a namaľoval stovky obrazov. Začínal ako chlapec so žltou hlinou, ktorú si chodil nabrať za dedinu. Vedel z nej vymodelovať všetko, čo videl na gazdovskom dvore.
CHANAVA. Je priam neuveriteľné, že rezbár, ktorý svoje diela cifruje do najmenších detailov, sa svojmu remeslu nikdy u nijakého majstra neučil. Neštudoval ani odbornú literatúru, nepoškuľoval po dielach iných majstrov. K umeleckému spracovaniu dreva ho priviedla chuť a láska k drevu.
Podobne to bolo aj s maľovaním. Zatiaľ čo sa ostatné deti hrali, malý Aladár si sadol na priedomie, zobral do rúk hlinu a modeloval. Kravy, ktoré otec hnal z paše, sliepky pasúce sa po dvore. Jednoducho všetko, čo sa na gazdovskom dvore hýbalo. „Umelecké cítenie som mal v krvi. Dostal som ho do vienka,“ tvrdí ľudový rezbár.
Robil i busty súdruhov
Narodil sa v Chanave, v malej dedine v okrese Rimavská Sobota. S dlátom a štetcom v ruke vdychuje život drevu a plátnu už takmer šesťdesiat rokov. Zhotovil tisícky diel, menších i väčších.
„Keď som bol na vojne, robil som zo sadry busty rôznych súdruhov. Boli to diela na objednávku. Vymodeloval som Gottwalda, Lenina či Stalina. Všetko, čo si vrchnosť želala. Srdcu blízke sú mi však postavičky z ľudu. Žobrák zo susednej dediny, stará mama pri kravkách v maštali, starenka pasúca kozy či môj otec, ktorý bol poctivým roľníkom. Zvečnil som ich v dreve aj na plátne. Dláto i štetec sú mi rovnako blízke,“ hovorí Aladár Igó. Jeho dvor i dom pripomínajú malú galériu. Skromnú, ale úchvatnú zároveň. Keď sem vkročíte, v okamihu spoznáte, že ste v príbytku ľudového umelca.
Schuster dostal sochu baču
Aladárove drevené sošky a obrazy si prišli pozrieť aj prezidenti dvoch krajín. „Navštívili ma Rudolf Schuster a maďarský Ferenc Mádl. Prekvapili ma. Dva či tri dni predtým, ako mali ku mne prísť, ma navštívili takí statní muži. Chodili po dvore, vypytovali sa ma na všeličo, ale dôvod mi nechceli povedať. Teraz už viem, že kvôli bezpečnosti. Bol to pre mňa zážitok. Schusterovi sa páčil Gagarin. Podaroval som mu sošku slovenského baču s fujarou v ruke,“ hovorí rezbár.
Jeho socha partizána zdobí aj Bratislavský hrad. Busty známych dejateľov zas rôzne kúpeľné mestá či kúrie. „Niektoré sú až v ďalekej Amerike či inde po svete,“ pochváli sa majster. Najradšej vyrezáva z orecha, čerešne a slivky. Ateliérom mu je vidiecky dvor alebo skromná dielňa pri dome. Pri maľovaní zas okolitá príroda.
Talent zdedil syn i vnuk
Medzi sochami na jeho dvore sa vynímajú drevorezby muža a ženy vysoké takmer dva metre. „Do dreva som vyrezal moju a manželkinu podobizeň. Tieto sochy budú zdobiť naše hroby. Na cintoríne máme rodinnú hrobku. Náš rod je starý. Prvý Igóa sa do Chanavy prisťahoval pred viac ako päťsto rokmi,“ tvrdí majster. Dátum narodenia si na pomník vydlabal sám. Ten úmrtný vyryjú jeho nástupcovia.
„Našťastie, moje dielo má kto dokončiť. Talent po mne zdedili syn Aladár a vnuk Imrich,“ dodá majster. Hoci má už osemdesiat rokov, pokojne by ste mu tipovali o desať menej. Zdravie mu slúži, takže sa stále môže venovať svojmu koníčku naplno.
„Ako poslednú som zhotovil bustu významného dejateľa, farára a básnika Tompu Mihálya, ktorý je pochovaný vedľa kalvínského kostola v našej dedine. Robil som ju pre kúpele, ktoré sú v susednej dedine,“ približuje časť svojej tvorby pán Aladár.
Keď pracoval na družstve, zhotovil súsošie typické pre ich dedinu. Dve kravky ťahajúce pluh, ktorý drží v ruke oráč. „Ešte stále ich vidieť pri vstupe do Chanavy. Ale čas ich už poznačil. Čas je neúprosný, na diela i ľudí. Preto treba žiť tak, aby tu niečo po nás ostalo,“ dodá ľudový umelec.
