cia.
VEĽKÝ KRTÍŠ. Narodil sa v Lome nad Rimavicou, v najvyššie položenej obci Slovenska. Mal i má rád tento kraj.
„Keď si zatvorím oči, vidím lúku a strmé stráne, na ktorých sa pasú ovce. Ohníky valachov pri kolibách aj kolešne roztrúsené po kopcoch. Je to raj pre turistov, ktorý si zaslúži úctu. Tunajšie drevenice ukrývajú príbehy ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami. V mojich knihách som sa snažil zachytiť čaro i minulosť tohto kraja,“ hovorí Emil Rončák, ktorý si v týchto dňoch splnil ďalší zo svojich snov.
Vydal knihu s názvom „Vrchárska babica“. Približuje život jeho starej mamy, ktorá priviedla na svet stovky detí. Niektoré tak potichu, ako prišli na svet, tak z neho aj odišli. Nebolo liekov ani inkubátorov. Bola len babica, bylinky a Boh nad nimi.
„Kraj to bol krásny, ale žilo sa v ňom ťažko. Bol ďaleko od ostatného sveta. Moja stará mama bola dobrým človekom. Ľudia ju mali radi. Ctila si porozumenie, človečenstvo a láskavosť. No kniha nie je len o nej. Je o živote, ktorý je pre dnešnú generáciu na míle vzdialený,“ tvrdí autor knihy Vrchárska babica.
Obľúbil si rozprávky od Dobšinského
Od malička rád počúval rozprávky a hltal všetky knihy, ktoré mu prišli pod ruku. „Hrával som aj dedinských divadlách. Kultúra bola oblasť, ktorá ma fascinovala a priťahovala ako magnet. Aj keď som získal titul banského inžiniera a takmer celý život pracoval v bani, túžil som písať knihy. Keď som v roku 1989 odišiel do dôchodku, začal som si postupne plniť svoje sny,“ hovorí pán Emil.
Ako prvú vydal publikáciu Lom na Rimavcou a okolie. „Vyšla v roku 2001, pri jej zrode mi pomohli moji priatelia Daniel Rakyta a Ľudovít Kubiš. Zásluhy na je vydaní má aj starosta obce Vladimír Vetrák. Teší ma, že táto kniha oslovila nielen rodákov, ale aj ľudí, ktorí v tomto kraji nevyrastali, ale si ho obľúbili po tom, čo si o ňom prečítali,“ hovorí autor.
Hoci vyštudoval smer technického zamerania, píše ľahko. Svedčí o tom aj jeho druhá kniha Vrchárske chodníčky. Gemerskú dedinku Lom na Rimavicou, ktorá leží v strede Slovenského rudohoria v nej opísal ako obec, ktorá si dodnes ctí tradície. „Podarilo sa mi v nej zachytiť aj povery a piesne z môjho detstva a tak trochu aj podobu goralského nárečia,“ približuje obsah Vrchárskych chodníčkov ich tvorca.
Manželke daroval zbierku básní
Z Lomu nad Rimavicou odišiel, keď mal dvadsaťpäť rokov. Presťahoval sa do Veľkého Krtíša, do banského mesta. Pred troma rokmi mu jeho rodná obec udelila čestné občianstvo, okrem iného aj preto, že sa ako prvý pokúsil opísať vrchárov od ich príchodu do tejto oblasti.
„Nečakal som to, ale veľmi ma to potešilo. Škoda len, že moju knihu, ktorej som dal názov Zabudnuté vrchárske príhody, zatiaľ nevydali. Doteraz všetko stroskotalo na peniazoch. Škoda, lebo sú v nej jedinečné poviedky, legendy a balady z toho úchvatného miesta bohatého na históriu,“ tvrdí dôchodca.
Dušou je vraj romantik a rád píše aj básničky. O láske, rodnom kraji, neprávosti na svete, o deťoch, túžbach, tichu aj bolesti. Svojej manželke Emílie dal k päťdesiatemu výročiu ich spolužitia originálny darček – zbierku básní. „Manželka je mojou múzou. Chcel som ju prekvapiť niečím výnimočným, dúfam, že sa mi to podarilo,“ dodá na záver Veľkokrtíšan.
