ZÁVADA. Od úniku radiácie v Černobyle uplynulo dvadsaťpäť rokov. Explóziou sa uvoľnilo približne 400-krát viac rádioaktivity, ako po zhodení americkej atómovej bomby na japonské mesto Hirošima. Desaťtisíce ľudí ochoreli a kedysi nedotknuté lesy a poľnohospodárska pôda stále zostávajú kontaminované.
Odhaduje sa, že na následky katastrofy zomrelo od 10–tisíc po viac než 100–tisíc ľudí. Tragédia v Černobyle ovplyvnila život aj rodiny pani Ľuby Karafovej. Výbuch im zobral domov, milovanú dcéru i životy desiatky blízkych ľudí. „Moja Irynka pred Černobyľom neušla. Smrť si ju našla aj tu na Slovensku,“ hovorí statočná mama.
V čase výbuchu bola tehotná
Reaktor číslo 4 jadrovej elektrárne v Černobyli vybuchol 26. apríla 1986 o 01.23 h miestneho času (00.23 h SELČ) počas cvičenia na mimoriadne situácie. V čase, keď došlo k výbuchu, bola pani Ľuba v Kyjeve, ani nie sto kilometrov od miesta nešťastia. Pod srdcom nosila svoje prvé dieťa.
„Kráčala som po ulici a každý hovoril o tej tragédii. Pichlo ma pri srdci a pomyslela som si: Bože daj, aby sa to malé narodilo zdravé,“ spomína pani Ľuba. Jej dcéra Irynka sa narodila zdravá. Rodičia si vydýchli. Okolo nich snáď nebolo rodiny, ktorá by niekoho nestratila.
„Mreli deti našich známych. My sme chceli ukrajinskému prekliatiu ujsť, preto sme sa rozhodli odísť na Slovensko, odkiaľ pochádzali manželovi predkovia. Dostali sme byt v malej dedinke Ľuboreč. Neskôr sme prišli bývať do lepšieho tu v Závade,“ približuje minulosť pani Ľuba.
Presťahovali sa na Slovensko
Rodina si pomaly zvykala na život v novej krajine. Každý rok sa vracala domov na Ukrajinu. Keď videli, aké následky zanechal výbuch, boli radi, že sú vzdialení tisíce kilometrov od miesta, kde sa rodili postihnuté deti, kde ľudia mreli mladí. No potom dostali tvrdú ranu pod pás.
Deviateho júna 2002 začala Irynku pobolievať pravá ruka. S mamou teda zašla za lekárom. Vtedy ešte nikto netušil, že to nebude len taká nevinná bolesť. Štrnásťročnému dievčatku diagnostikovali zhubný nádor žalúdka.
„Išlo o zriedkavý typ nádoru, takzvaný Krukenbergov nádor. Zvyčajne naň zvyknú ochorieť starší ľudia. Lekár nám vtedy povedal, že počas jeho desaťročnej praxe nemali žiadneho detského pacienta s takýmto typom nádoru. Žiaľ, naša dcérka v čase, keď jej ho zistili, už mala pokročilé štádium tejto zhubnej choroby,“ hovorí Irynkina mama.
Chorobu znášala statočne
Choré dieťa schudlo za mesiac desať kíl. Ležala na detskej onkológii Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Choroba nabrala až neuveriteľne rýchly spád.
„Pol roka som presedela pri jej nemocničnom lôžku. V Banskej Bystrici som nikoho nepoznala. V tom čase som bola bez práce a v rodine sme stískali každú korunu. Stalo sa, že som noc prebdela na stanici, aby som na druhý deň hneď skoro ráno mohla byť pri svojej dcérke. Irynôčka bola statočná. Len raz sa ma opýtala, či má rakovinu. Povedal som jej, že je to ešte horšie, ale nech sa nebojí, že to spolu zvládneme. Každý deň ma dojímala svojou statočnosťou a optimizmom. Aj ten posledný mesiac, keď jej pichali silné dávky morfia a okolie vnímala už len akoby v mrákotách, jej oči pri pohľade na mňa akoby hovorili: Mamička neplač, je to dobré,“ spomína so slzami v očiach statočná mama.
Hoci lekári robili, čo mohli a nasadili najkvalitnejšiu možnú liečbu, dokonca upustili aj od nevyhnutného časového odstupu medzi chemoterapiami, detský organizmus to nevydržal. Irynka zomrela šiesteho februára 2003. Mala len pätnásť rokov.
„Mala dve dobré kamarátky. Už ani ony nežijú. Irynka zomrela ako druhá. V mojom živote sú tri dni, ktoré mi zmenili život. Prvý deň, keď vybuchol Černobyľ, druhý, keď mi povedali o chorobe mojej dcérenky a tretí, najsmutnejší, keď sme ju pochovali,“ tvrdí pani Ľuba.
Sú ako jedna veľká rodina
Na Ukrajinu sa rada vracia. Je to jej domov, kde žije najbližšia rodina. Rodná dedina aj po rokoch pociťuje následky výbuchu. „Keby som sa mala ešte raz rozhodnúť, či odísť na Slovensko, možno by som s odstupom času konala inak. Pred osudom sa zrejme nedá ujsť. Ale som rada, že moja mladšia dcérka žije v zdravšom prostredí,“ tvrdí. Jej dedinka, v ktorej vyrastala, bola dosť intenzívne zasiahnutá žiarením.
Obrovská katastrofa postihla veľké územie a spôsobila najväčšie nešťastie v dejinách jadrovej energetiky. Aj po rokoch má množstvo ľudí rozličné choroby z dôvodu ožiarenia. Rodina Karafová si v týchto dňoch, keď od tejto tragédie uplynulo už dvadsaťpäť rokov, ešte viac uvedomuje, ako dokáže jeden jediný deň zmeniť život od základov. Rodinu Karafovú sme navštívili doma v Závade vo štvrtok večer. Na druhý deň sa domáca pani chystala do Banskej Bystrice.
„Pravidelne sa stretávam s rodičmi, s ktorými som sa stretla v nemocnici v čase, keď tam ležalo aj moje dieťa. Boli sme ako jedna veľká rodina. Pomáhali sme si v tých najťažších chvíľach. Vieme pochopiť, ako sa cítime. Pretože len ten, kto pochová vlastné dieťa, vie precítiť tú bolesť, ktorú prežívate,“ dodá statočná mama.
