ážd.
LUČENEC. Samovražda je smrť, ktorá sa nemusela stať. Skutočnosť je však alarmujúca. Ľudí, ktorí si dobrovoľne siahnu na život, pribúda. Svoj podiel má na tom i okolie. Nevie včas rozoznať varovné signály, alebo podceňuje správanie osoby, ktorá sa netají tým, že sa jej už nechce žiť. Za tri mesiace si v našom regióne dobrovoľne siahlo na život až sedem ľudí. Najmladší mal dvadsaťpäť rokov a najstaršia žena sedemdesiat. Ostali po nich nezodpovedané otázky a žiaľ v srdciach rodiny i známych.
Odišiel z domu a obesil sa
No nie sú to len skratové situácie a duševné poruchy, ktoré sa podpisujú pod samovraždy. „V dnešnej dobe nie sú zriedkavé takzvané bilančné samovraždy. Ľudia, ktorí dospejú k takémuto rozhodnutiu, sú duševne zdraví. Spravia to na základe rozumovej úvahy. Porozmýšľajú o svojich momentálnych možnostiach i nad vyhliadkami do budúcnosti a keď zistia, že záporov je viac ako kladov, radšej so životom skoncujú,“ vysvetľuje jeden z motívov samovrážd psychiater lučeneckej nemocnice Peter Puci.
V marci odišiel z domu 52–ročný muž z dediny pri Lučenci. Našli ho na tretí deň obeseného v lese pri susednej dedine. Samovrah si sám odšoféroval auto, dokonca ho zam-kol, vyhliadol si strom a dobrovoľne si vzal život. Kým ho našli, viackrát ho zazreli ľudia, ktorí prechádzali okolo. Mysleli si, že stojí opretý pri strome. Samovraždy sú u nás stále tabu. Rodina o tom nechce hovoriť, pretože má pocit, že jej mohla zabrániť.
„Nie je ľahké rozoznať u niekoho samovražedné myšlienky. Človek nemá napísané na čele, že sa mu už nechce žiť a ešte stále u nás prevláda mýtus, že ľudia, ktorí o samovražde často rozprávajú, ju nespáchajú. Ak niekto o tom hovorí, treba brať jeho vyhrážky či náznaky vážne,“ tvrdí psychiater.
Samovražda nie je choroba
Zrejme neutíchajúca bolesť zo straty milovanej osoby doviedla 21. mája k spáchaniu samovraždy aj dvadsaťpäťročného mladíka zo susedného okresného mesta. O pol ôsmej večer ho zrazil vlak. Amputoval mu nohu a mladý muž ešte v ten istý deň zomrel v nemocnici v Lučenci. Rodina sa utápa v žiali a traumu má aj rušňovodič, ktorý zrážke nedokázal zabrániť. Prípad je v štádiu šetrenia. O dva dni neskôr sa vo Fiľakove na balkóne obesil muž. Mal päťdesiat rokov. V dome býval so svojou mamou. Prečo to spravil, vedel zrejme len on sám.
„Samovražda sama o sebe nie je choroba a nemusí byť ani prejavom choroby. Psychické poruchy sú však hlavným faktorom, ktoré ju sprevádzajú. No veľakrát sa pod ňu podpisuje aj skratové konanie. Človek si myslí, že sa ocitol v neznesiteľnej situácii a chce z nej uniknúť tak, že si siahne na život. U mužov je viac dokonaných samovrážd. To preto, lebo zvyčajne volia spoľahlivejšie a radikálnejšie metódy, ako napríklad zastrelenie, obesenie, skok z výšky či pod vlak alebo aj upálenie. Ženy zväčša inklinujú k menej drastickým prostriedkom, napríklad k predávkovaniu liekmi. U mužov samovražda mnohokrát predstavuje posledné riešenie, naproti tomu u žien, kde sú častejšie samovražedné pokusy, ide skôr o upozornenie na problém, akési volanie o pomoc,“ hovorí lekár.
Rizikovou skupinu sú aj osamelí ľudia
Aj mladá žena z Lučenca zrejme nezvládla svoje psychické problémy. Naletela jednej rómskej rodine, prišla o peniaze a svoju situáciu sa rozhodla vyriešiť tabletkami. Políciu privolal jej bývalý manžel po tom, ako sa mu tri dni neozvala. Tridsaťpäťročná žena zomrela 11. mája. O štyri dni neskôr vyskočila z okna svojho bytu na siedmom poschodí dôchodkyňa. Byt si vraj kúpila len nedávno. Obliekla si čierne šaty, pristavila k oknu stoličku a skočila.
„Medzi rizikových ľudí, u ktorých je väčší predpoklad, že si siahnu na život, patria tí, ktorí majú psychiatrické poruchy. Trpia depresiou, schizofréniou, sú alkoholici alebo majú poruchy osobnosti. Riziko je aj vtedy, ak sú ľudia osamelí, chorí, alebo prišli v detstve o blízkeho človeka. Aj stres sa podpisuje pod nelichotivú štatistiku samovrážd. Vyvolávajú ho rôzne faktory ako rodinné problémy, zmena zamestnania, hanba a strach z niečoho, odvrhnutie zo strany blízkej osoby. Základom je toto všetko nepodceňovať,“ radí psychiater.
Nie všetci sú duševne chorí
Zvykne sa hovoriť, že normálni ľudia si sami na život nikdy nesiahnu. „Tento názor je mýtus, ktorý neplatí stopercentne. Nie všetci samovrahovia trpia duševnou poruchou,“ konštatuje psychiater Puci.
Samovražda nie je prirodzeným odchodom zo života. Je to akési posolstvo, odkaz pre živých. Muž, ktorý sa obesil v malej dedinke, celý deň strávil pri robote. Opravoval si auto, chystal sa vylepšiť si dom a vycestovať za prácou do zahraničia. Večer ho našiel príbuzný obeseného v jeho dome. Po dedine kolujú rôzne fámy, medzi nimi aj tá, že to urobil z nešťastnej lásky, ale i tá, že mu k tomu niekto pomohol. Ako to bolo v skutočnosti, si mladík odniesol do hrobu. Podobne si na večnosť odniesla odpoveď na otázku prečo aj sedemdesiatročná žena, ktorá v apríli vyskočila z balkóna lučeneckej nemocnice.
„Varovné signály môžeme označiť aj ako volanie o pomoc. Ten, kto ich vysiela, si vyžaduje empatický prístup. Moralizovanie v takejto situácii nepomôže, dôležité je pochopenie a podpora,“ dodáva na záver psychiater Puci.
