VEĽKÝ KRTÍŠ. Písanie je pre neho relaxom. Poskytuje mu osobnú slobodu. Tak ako kultúra, ktorá ho priťahovala od detstva. „Kultúra je niečo, čo nás dokáže polepšiť. Môžete z nej čerpať toľko energie, koľko chcete. Písanie je pre mňa akýmsi okienkom do detstva, do rodného kraja. Do mojich kníh sa snažím dostať to najlepšie zo seba,“ hovorí rodák z Lomu nad Rimavicou Emil Rončák.
Postavil pomník rodákom
V bani odpracoval desiatky rokov. Snom banského inžiniera však odjakživa bolo písať. V týchto dňoch mu vyšla už jeho siedma publikácia „Zabudnuté príbehy vrchárov“.
„Emil je vynikajúci rozprávač. Jeho príbehy sú pútavé. Ponúkajú širokú škálu ľudských osudov. Dalo by sa povedať, že svojou poslednou knihou postavil akýsi pamätník rodákom a ľuďom z vrchárskych obcí,“ hovorí manažér projektu Daniel Rakyta.
Sny si začal plniť až na dôchodku
Lom nad Rimavicou je najvyššie položenou obcou na Slovensku. Emil Rončák sa tu narodil. Zamiloval si tento kraj.
„Fascinoval ma už ako dieťa. Priťahovali ma kolešne i ohne valachov. Ľudia, ktorí žili na Sihlianskej planine, boli všelijakí. Namyslení aj skromní, grambľaví aj šikovní, nechápaví i múdri. Za múrmi skromných chyžiek sa skrývali stovky ľudských príbehov. Niektorých som bol súčasťou, niektoré som počul. Tu na vrchoch sa rozprávali z pokolenia na pokolenie. Chcel som, aby sa v písomnej podobe zachovali aj pre budúce generácie,“ hovorí autor knihy príbehov z vrchov.
Spisovateľ z Veľkého Krtíša debutoval publikáciou „Lom nad Rimavicu a okolie“. Nasledovali knihy „Vrchárske chodníčky“, zbierka básní „Vyznanie“, „Storočnica v polčase“, „Premeny“ a „Vrchárska babica“. „Svoje sny som si začal plniť pred dvadsiatimidvoma rokmi, keď som odišiel do dôchodku,“ priznáva Veľkokrtíšan.
