RIMAVSKÁ SOBOTA. Dožila sa úctyhodných deväťdesiatdeväť rokov, no pokojne by ste jej hádali aj o dvadsať menej. Pani Ilonka srší optimizmom, stále je vitálna a rada sa smeje. Jej snom je navštíviť Indiu. Pravidelne chodí do klubu dôchodcov, kde dokonca vedie krúžok literatúry a histórie. Je skvelým príkladom toho, že aj staroba sa dá prežiť aktívne. Bývalá pani učiteľka momentálne žije v Rimavskej Sobote a v skrini si starostlivo ukrýva desiatky ocenení za svoju prácu, fotografie svojich žiakov i darčeky, ktoré jej darovali z lásky. Volali ju „našou pani učiteľkou z blžskej doliny“.
Nestačí len učiť
Rukami jej prešli stovky detí. Poslušných i krikľúňov, ktorí si vyžadovali viacej trpezlivosti.
„Všetky som ich milovala. Možno to bude znieť ako fráza, ale každé dieťa bolo pre mňa osobitnou záhadou, ktorú bolo treba rozlúštiť. Niekedy to bolo jednoduchšie, inokedy pomerne zložité. No bolo to nutné, pretože len tak som mohla dieťa pochopiť a niečo naučiť. Vedela som, že dieťa sa nedá spoznať len na vyučovacích hodinách. Taký učiteľ, ktorý „iba učí“, ostane pre dieťa iba cudzím človekom, aj keby prišiel na hodinu stopercentne pripravený. Vždy som sa preto snažila byť medzi deťmi aj mimo vyučovania. Zblížil nás spevokol, pionierske schôdze, divadlo alebo len taká prechádzka okolo školy,“ tvrdí možno najstaršia učiteľka na Slovensku. Vzťahy s deťmi jej dali veľa lásky a práve tomu pripisuje aj svoju dlhovekosť a vitálnosť.
Nazvali ju kulačkou
V školstve odpracovala takmer pol storočie. „Dva roky som však nemohla učiť, pretože ma nazvali „kulačkou“. To preto, že sme zdedili pôdu a nechceli sme vstúpiť do družstva. Chodili za mnou rodičia detí, ktoré som učila. Prosili ma, aby som sa vrátila do školy, a tak som sa napokon podvolila praktikám tej doby. Vstúpila som do družstva a začala učiť,“ hovorí Ilona Tamásová. Deti, ktoré učila, vyrástli. Sú z nich rodičia a starí rodičia. No na svoju učiteľku nezabudli.
„Niekedy som prekvapená, na aké detaily si spomínajú. Jedna moja žiačka si pamätala na moje pepitové šaty s červeným zipsom a jeden žiak na to, ako som pri vysvetľovaní učiva klopala prstom po stole,“ spomína učiteľka.
Skoro ovdovela
Vychovala dve dcéry. Jedna žije v Maďarsku, s druhou, Helenkou, býva v panelákovom byte. „Mama ani na chvíľu neposedí. Chodí rýchlejšie ako ja. Minule jej zavolal jeden bývalý žiak, že ho operovali na srdce, aby ho prišla pozrieť. Rýchlo sa obliekla a išla. Mamka je už raz taká. Má veľké srdce,“ s úsmevom hovorí Helenka.
„Najlepšie je nezastať, treba byť neustále v pohybe. Svet je taký krásny a ja chcem toho ešte veľa stihnúť. Láka ma India. Veľmi ju túžim vidieť, jej kultúru, tamojšie pamiatky a ľudí, ktorí tam žijú. Ale tento sen sa mi už zrejme nesplní. Ak sa dožijem, na rok 16. mája oslávim stovku, a to je už naozaj požehnaný vek. Veď svojho manžela som pochovala už pred päťdesiatimišiestimi rokmi,“ dodá na záver dáma každým cólom.
