KALINOVO. Jeho život možno charakterizovať ako tvrdú drinu. Druhá svetová vojna ho obrala o najkrajšie roky života a totalitný režim o ilúzie. V divadle, pri písaní a skúmaní histórie však zabúdal na všetko. Rád sa stretával s ľuďmi. Rodák z Kalinova Pavel Jánoš napísal päť kníh. No nemá rád oslovenie spisovateľ.
„Akýže som ja spisovateľ, skôr literát či publicista,“ hovorí s úsmevom na tvári. Hoci 14. júna oslávil deväťdesiat rokov, vek mu ubral len na zdraví, myseľ ostala svieža. V týchto dňoch dostal až dve ocenenia. Za svoje celoživotné dielo v oblasti kultúry bol ocenený medailou Daniela Richarda a ocenili ho aj v rodnej obci, kde získal „Cenu starostu obce Kalinovo“.
Divadelnú dráhu odštartovala skúška
Vyrastal v Kalinove, v malej dedine neďaleko Lučenca.
„Za mojich mladých čias sa žilo pokojnejšie ako dnes. Ľudia mali k sebe bližšie. Hoci tvrdo pracovali na gazdovstve, po večeroch sa radi stretávali. Sused zašiel k susedovi a nemusel mať na to ani dôvod. Zašiel len tak, na vľúdne slovo. Aj ja som chodil s mamkou a otcom na posiedky a dychtivo som počúval príhody, ktoré tam odzneli. Mal som rád toto obdobie,“ hovorí pán Pavel. Keď mal šestnásť rokov, náhle mu umrela mama.
„Bolo to najťažšie obdobie môjho života. Mamku zabil blesk, keď sa sa na voze spolu s ešte s jednou ženou vracali z Lučenca. Už mali domov blízko, keď sa odrazu nečakane prihnala veľká búrka. Skryli sa pod hrušku. Do kočiša neudrelo, zasiahlo len mamku a susedu. Tú zachránili, no moja mama zomrela. Rok som nikam nechodil, umáral ma žiaľ. Po roku mi otec povedal, že takto to nepôjde, že mám zájsť medzi ľudí. Poslúchol som jeho radu a zašiel za kamarátmi na divadelnú skúšku. Divadlo ma chytilo za srdce až tak, že hneď na druhý deň som sa prihlásil do ochotníckeho divadla,“ opisuje začiatok svojej divadelnej dráhy Kalinovčan. V tom čase sa v obci do roka hrávali tri až štyri divadelné hry. Mladý Jánoš nechýbal ani v jednej. Bol dobrý na javisku i pod ním. Sadla mu totiž aj rola režiséra.
Spolupracoval so známymi hercami i režisérmi
Plány mu zmarila druhá svetová vojna. „Rok som bol v Brezne a potom nás nahnali na ruský front. Bojovali sme proti Sovietom. Po dvoch rokoch som sa dostal na dovolenku do Banskej Bystrice, tam som sa zapojil aj do povstania. Keď skončila vojna, môj ročník musel aj naďalej ostať v službe, pretože sme museli zaúčať nováčikov. Vojna ma obrala o štyri roky a tri mesiace môjho života,“ tvrdí čiperný dôchodca.
Na divadlo však neprestal myslieť, preto keď v roku 1979 vypísalo novozaložené Dedinské divadlo v Bratislave konkurz pre vyspelých ochotníkov, bol medzi prvými, ktorí sa prihlásili. „Bol som nesmierne šťastný, keď ma prijali. Pôsobil som tam dva roky, potom som prestúpil do Krajového divadla v Žiline. Spolupracoval som s vynikajúcimi režisérmi i hercami ako Lichard, Pántik, Palka či Želenský. Darilo sa nám zabávať ľudí a na svoj talent sme boli hrdí. V Žiline som bol šesť rokov. Oženil som sa a narodila sa nám dcérka, no keďže sme tam nevedeli získať byt, vrátil som sa domov, do Kalinova,“ hovorí pán Pavel.
Natrafil na výborných rozprávačov
Okrem divadla miloval a stále miluje históriu a literatúru. Zamestnal sa v miestnej fabrike, po večeroch chodil hrávať a režírovať miestnych ochotníkov a študoval históriu Kalinova.
„Chodil som po domoch a doslova hltal všetko, čo si ľudia pamätali z vlastnej skúsenosti alebo z počutia. Natrafil som aj na výborných ľudových rozprávačov, ktorí si toho pamätali veľa. Všetko som neskôr zúžitkoval vo svojich knihách,“ tvrdí. Doteraz mu vyšlo päť kníh. Prvá bola monografia o Kalinove (1988). Druhú „Povec že mi moja milá, povec (1990)“, venoval ľudovým piesňam. „Moja mama mi rada spievala. Milovala ľudový folklór a všetko, čo s ním súviselo. Tú knihu som napísal z úcty a lásky k nej,“ tvrdí autor. Vydal aj publikáciu „Z histórie kalinovsko-hrabovského evanjelického zboru“ (2002), „Povesti a príbehy z Novohradu“ (1999), „Minerálne pramene a zaniknuté kúpele v Novohrade“ (2007).
Zo zápiskov vzišla kniha
Za pomoci archívnych dokumentov sa mu podarilo uchovať pre budúce generácie aj také momenty z histórie, ktoré rokmi zapadli prachom.
„Natrafil som napríklad aj na zabudnutý prírodný úkaz v Nitre nad Ipľom. Vo všetkých encyklopédiách, ktoré sa mi dostali do rúk, som sa dočítal len o jedinom gejzíre na Slovensku, a to v Herľanoch. No zistil som, že gejzír sme mali aj u nás v Nitre nad Ipľom. Čiže, ako sa zvykne hovoriť, doslova za humnami. Striekať prestal v auguste 1928. Starí ľudia z okolitých dedín tvrdili, že počas noci bolo počuť hukot vody až do vzdialenosti šiestich kilometrov. Objavili ho náhodou v januári 1911, keď hľadali v tejto oblasti uhlie,“ zdôverí sa regionálny etnograf.
Podobné to bolo aj s povesťami. Niektoré sa mu vryli do pamäti ešte ako mladému chlapcovi. „Uvedomoval som si, že pamätníkov, ktorí ich šírili len ústnym podaním, je stále menej a menej. Nechcel som, aby s odchodom toho posledného zazvonil aj umieráčik zaujímavým príbehom o hradoch, mlynoch či záhadných bytostiach z chotára. Tak som začal tieto skvosty zbierať. Chodil som s notesom a poctivo zapisoval každú novú informáciu. Tak vlastne vznikli Povesti a príbehy z Novohradu, ktorými som splatil dlh tomuto kraju,“ tvrdí spisovateľ.
Soška neznámeho zvieraťa
Istý čas viedol na tunajšej základnej škole aj vlastivedný krúžok. Často chodili s chlapcami do miestnej časti zvanej Ždane. „Zobrali sme si lopaty a dokázali sme sa tam prehrabovať v zemi dlhé hodiny. Bavilo nás to. Raz sme tam našli sošku neznámeho zvieraťa. Skončila v múzeu. Dnes sú už z mojich archeológov otcovia,“ usmeje sa Kalinovčan. Rád by sa dožil aj vydania svojej šiestej knihy. Bude mať názov Jarmoky v Lučenci.
„Poslal som ju do jedného vydavateľstva, no bolo to už dávno. Doteraz sa mi neozvali. Musím sa im pripomenúť,“ dodá. Z ročných období má najradšej jar, keď sa všetko preberá k životu. Vtedy vrak zvykne ožiť ako tá príroda.
