MODRÝ KAMEŇ. Najlepšie sa cíti pri svojich dravcoch. Jaroslav Kanát je sokoliar a jeho rodina tiež. Chovajú orly bielohlavé, skalné i kráľovské, jastrabov lesných, myšiakov červenochvostých, výry skalné, kaňure okrúhlochvosté, orliaka morského a supa bielohlavého.
„Sme len piati v Európe, ktorí majú vo svojej zbierke dravcov aj orliaka morského. Jeho stavy v poslednom období vo voľnej prírode prudko klesajú. Orliak má rozpätie krídel až 240 centimetrov,“ hovorí Silvia Kanátová, Jaroslavova manželka. Ak k sympatickým manželom zavítate do Rimavskej Soboty, na ruke si môžete podržať belaňu tundrovú a cítiť sa tak trošku ako Harry Potter. Kanátovci sa zaoberajú nielen chovom, ale i výcvikom dravých vtákov. Pred mesiacom sa udomácnili na hrade Modrý Kameň. Ich dravé vtáky vidieť lietať nad hornou baštou.
Skúsenosti zbierajú aj v zahraničí
Už keď mal Jaroslav pätnásť rokov, začal poškuľovať po sokoliarstve. Keď ho krstný otec zobral na Agrokomplex v Nitre, pohľad na dravcov a sokoliarov ho fascinoval. Neskôr, keď sa dostal na strednú lesnícku školu, primkol k nim ešte bližšie. Neskoršie sa z letiska v Bratislave, kde robil biologickú ochranu, dostal do Rakúska. „V Rakúsku som na hrade Rottenburg pobudol rok. Trénoval som dravých vtákov. Potom som odišiel do Nemecka a opäť na hrad Rottenburg. Aj tu som robil to, čo ma bavilo. Cvičil som dravce, chodil s nimi na poľovačky a robil rôzne ukážky pre verejnosť,“ približuje začiatky sokoliar.
„V Nemecku sme bývali v hradnej veži. Cítila som sa tam ako hradná pani. Veža vyzerala zvonku naozaj tak, ako ju kedysi postavili. Vo vnútri sme však mali moderné bývanie,“ hovorí Silvia. Domov na Slovensko sa vrátili v roku 2009 kvôli deťom, ktoré začali chodiť na strednú školu. „Už ma tak trošku prestal baviť kočovnícky život. Kým boli deti menšie, študovali na dvoch školách naraz. Ale teraz je to už iné, už sú väčšie,“ tvrdí Rimavskosoboťan.
Do oka im padol Modrý Kameň
Po príchode na Slovensko začali hľadať hrad, kde by mohli predvádzať svoje sokoliarske umenie. Nebolo to vraj ľahké. Vhodných hradov na Slovensku pre sokoliarov nie je veľa. Najskôr ich oslovil Spišský hrad, potom Modrý Kameň. „Pani riaditeľka Ferencová nám vyšla v ústrety, a tak sme si tu na päť rokov prenajali vrchnú baštu. Je to ideálne miesto pre naše vtáky. Staré múry a medzi nimi orol či sokol do seba zapadali. Hneď som si všimol sochu Balassu, ktorý mal v ruke dravca. Som presvedčený, že aj vtedy tieto hradby boli domovom pre sokoly,“ hovorí Jaroslav. Vďaka Kanátovcom sa verejnosť môže dozvedieť o najstaršom spôsobe lovu za pomoci dravých vtákov, o ich letových schopnostiach a akrobaciách, ale napríklad aj to, že orly dokážu uloviť líšku i srnča, ale na dospelých a zdravých si už netrúfnu. Práve orly sú doménou Kanátovcov.
„Máme dravcov na lov a dravcov na ukážky. Tie, čo sú na lov, sú plaché a boja sa cudzích ľudí. Tie, ktoré ukazujeme ľuďom, sa vedia veru poriadne predvádzať. Sú krotké, neublížia. No priznávam, že keď dravec vzlietne z rukavice a krúži vo výške 300 až 400 metrov, s majiteľom ho spája len neviditeľné puto. Raz sa nám stalo, že náš orol stepný, ktorého voláme Fénix, vyletel do výšky a stratil sa. Našli ho o dva dni v Taliansku. Takmer som neveril vlastným ušiam, keď mi volali, kde je. Nálezcovi sa ho však nepodarilo chytiť a kým sme tam prišli, opäť zmizol. Skormútení sme sa tam motali hore-dole tri dni. O tri týždne na to mi volali z Rumunska. Každý dravec má totiž menovku chovateľa aj s telefónnym číslom. Našťastie, tam sa nám ho už podarilo lapiť,“ smeje sa Jaro. Fénixovi sa podarili „zdrhnúť“ už aj z hradu Modrý Kameň. Prechádzal sa spolu so samicou supa bielohlavého po tunajšom námestí. „Voláme ju Kali a niekedy stojí tak strnulo, že pripomína sochu. No keď sa k nej priblížite bližšie, ožije a začne sykotať,“ hovorí Silvia.
O samicu orla sa treba starať
Pri kŕmení operených krásavcov sa strieda celá rodina. Za tri týždne toho dravce popapkajú naozaj požehnane. Okolo štyritisíc jednodňových kurčiat, desiatky laboratórnych potkanov, ale aj iné druhy mäsa a vnútornosti. „Najmä mláďatá musíme chovať v presne stanovenú hodinu a dať im dopredu vypočítané dávky. Tie sú totiž schopné žrať až do prasknutia,“ vysvetľuje Jaroslav. Príroda je neúprosná, občas sa s chovateľmi nepekne zahrá.
„Nedávno mi zomreli mláďatá orla skalného. Uľútostilo sa mi kamaráta, ktorému sa nepodarilo rozmnožiť orla v domácom zajatí. Tak som mu zobral jeho vajíčka a dal medzi svoje. To sa mi stalo osudným. Nakazili sa od nich tie moje a deň pred liahnutím mi zdochlo celé potomstvo,“ opíše smutnejšiu stránku veci sokoliar. V zajatí mláďatá orla chováte tak, že sa staráte o samicu. Akoby ste boli jej partnerom. Pomáhate jej stavať hniezdo, nosíte potravu. „No orly vedia byť aj náladové, keď sa k nim priblížite, treba si všímať ich postoj aj to, ako majú našuchorené perie. Na lovenie využívajú svoje pazúry, ale i moment prekvapenia,“ hovorí chovateľ. Škrabance od pazúrov jeho miláčikov vidieť aj na Jaroslavových rukách. „Vo výnimočných prípadoch sa mi skĺznu po rukavici a trochu ma štrajchnú,“ tvrdí.
Dravce sú v dobrej kondícii
Orol vraj nepotrebuje lietať každý deň.
„Vo voľnej prírode lieta len vtedy, keď si hľadá potravu. No keď sú v núdzi, dokážu nežrať aj päť týždňov. Keďže orly majú u chovateľov pravidelný príjem potravy, dožívajú sa dlhšie, aj šesťdesiatich rokov. Dravce potrebujú na vycvičenie minimálne tri mesiace. Najskôr sa musia naučiť sedieť na rukavici a potom sa aj na ňu vrátiť. Keď sa im niečo podarí, zvyknem im dávať odmenu. No niekedy sa mi to nevypláca. Stalo sa mi, že orol či sokol vyštartoval za zajacom, preletel ho a vrátil sa na rukavicu. Jednoducho, nemal chuť na lovenie. Zvyknem ich však prekabátiť, ponúknem im lepšie mäsko ako ulovia,“ hovorí sokoliar. Jeho dravce sú v plnej sile a dobrej kondícii. Stará sa o nich odborník, ktorý sa sokoliarstvu venuje už viac ako dvadsať rokov. Oporou mu je najbližšia rodina - manželka Silva, 14-ročná dcéra Sofia a 17-ročný Jaroslav.
„Už o rok, keď si spravím sokoliarske skúšky a budem mať poľovný lístok, budem môcť ísť aj ja s otcom na poľovačku. Už teraz sa na to veľmi teším,“ tvrdí Jaroslav mladší.
