ORAVSKÁ POLHORA. Juraj Dufek z Bojníc sa výrobe gájd a hre na nich venuje štrnásť rokov. Začínal ako samouk. „Zohnať gajdy vtedy nebolo jednoduché. Preto som si ich začal sám aj vyrábať.“ Pomohli mu starí gajdoši. Po rokoch remeslo odovzdáva mladším generáciám.
Učiteľa nepotrebujú
Na Oravu chodí pravidelne, minimálne raz do roka. Na oravskopolhorskú gajdovačku. Z jedenástich ročníkov vynechal len jeden. Chystá sa aj na dvanásty. Minulý týždeň priviezol do Oravskej Polhory tri nové nástroje. S Ivanom Matisom sa zhodli, že by bola škoda nevyužiť jeho návštevu.
„Dohodli sme sa, že ak sa nám podarí dať dokopy skupinu detí, čo-to ich môžem priučiť,“ hovorí Juraj Dufek. „Či už vycibriť technické detaily, samotnú hru alebo správne ladenie gájd.“ Nápad sa ujal. Z dediny sa do tvorivých dielní zapojilo každý deň šesť – sedem mladých muzikantov. Na pár dní zavítala na Oravu aj trojica mladých gajdošov z Poľska.
So začiatočníkmi zväčša nie je ľahká robota. S polhorskými však gajdoš nemal skoro žiadnu. „Sú veľmi šikovní. Baví ich to, majú hru na gajdách v sebe. Učia sa jeden od druhého. Veľkou výhodou je, že poznajú takmer všetky piesne.“
Z jedenástich traja
Prvý deň dostali deti do rúk gajdicu – píšťalu z gájd. Učili sa, ako správne ukladať prsty na dierky, ako dýchať, získavali priestorový prehľad na nástroji, cit.
„Nedá sa používať ako samostatný hudobný nástroj, pretože sa rýchlo rozlaďuje, ale na naučenie základov stačí,“ povedal Juraj.
Martin Machajda držal gajdy v rukách prvýkrát. Hneď sa mu zapáčili. „Chcel som si vyskúšať, ako sa na nich hrá. Doma nehrá nikto, ale počul som kamarátov. Myslím, že to nie je až také ťažké.“ Nadšený bol aj jeho kamarát, tiež začiatočník Andrej Šturek. Ten sa už vďaka susedovi Adriánovi Matisovi s nástrojom stretol. „Adriánov otec mi požičal gajdicu, skúšal som na nej hrať. Čo-to už viem.“
Poliaci Maksymilian, Jan a Przemyslaw hrajú šesť rokov. Keď mali štrnásť, zúčastnili sa slovensko-poľského projektu, v rámci ktorého sa účastníci dva roky učili hrať na tradičné hudobné nástroje. Okrem huslí, basy a heligónky boli na výber i gajdy. „V skupine sme boli jedenásti,“ povedal Maksymilian. „Dnes hráme len my traja. Ostatní po kurze skončili.“
Na gajdách sa im páči najmä to, že sú pre mnohých ešte stále niečím novým. „Zvuk huslí, basy či heligónky už ľudí niekedy nudí. Gajdy sú však stále zaujímavé.“
Husle a gajdy dokopy
K skupine gajdošov sa v stredu popoludní pridali aj mladí huslisti. Juraj Dufek ich učil, ako nástroje spojiť. „Husle a gajdy odjakživa patrili k sebe. Treba sa to učiť hneď od začiatku, aby sa hudobníci naučili počúvať, dopĺňať, zosúladiť.“
Samozrejme, veľa závisí aj od kvality nástroja. A za tú je do veľkej miery zodpovedný výrobca. „Pri gajdách je dôležitá konštrukcia, musí byť urobená čo najstabilnejšie, aby sa rýchlo nerozlaďovali. Nedajú sa totiž ovplyvňovať počas hry ako iné dychové nástroje.“ Výroba jedných gájd trvá aj tri mesiace. Drevo impregnované v špeciálnom oleji musí vytvrdnúť. „Všetko má svoj čas, inak by gajdy neboli dobré.“
