MALÉ ZLIEVCE. Ak človek niečo v živote chce a ide si za svojím cieľom, prekážkou mu nemusí byť ani ťažká choroba. Dokonca ani invalidný vozík. Vytrvalosť a odhodlanie Márie Gazdíkovej môžu byť príkladom pre mnohých zdravých ľudí, súdržnosť jej rodiny tiež. Keď sme Máriu v jej rodnej obci navštívili pred troma rokmi, bola jedinou mažoretkou na invalidnom vozíku.
Dnes je z nej stredoškoláčka, ktorá sa stihla presadiť už nielen na domácich, ale aj zahraničných parketoch. Naposledy si dve prvé miesta priniesla z Nemecka, kde bodovala v štandardných i latinsko-amerických tancoch. Napriek svojmu handicapu neprestala snívať a má veľa, veľa plánov do budúcnosti.
Nevzdali to, statočne bojovali
Keď sa Mária narodila, jej rodičia sa veľmi preľakli. Ich vytúžená dcérenka bola chorá. Najskôr si lekári mysleli, že prekonala mozgovú obrnu. Nes-kôr zistili, že trpí ochorením kĺbov, šliach a svalstva.
„Naša dcérka sa narodila s veľmi ťažkou a vzácnou chorobu. Má arthrogryposis multiplex. Choroba jej výrazne obmedzuje pohyb,“ veľmi zjednodušene priblíži diagnózu šikovnej tanečnice mama Mirka Gazdíková. Od samého začiatku sa snažili Máriu začleniť medzi zdravé deti. Snažili sa o to, aby jej choroba neznamenala pre ňu len odriekanie a prežívanie. Vedeli, že to nebude ľahké, ale horšie by pre nich znamenalo vzdať to. „Mnohí ľudia si neuvedomujú, že aj tí, ktorí sú odkázaní na invalidný vozík, chcú tancovať, zabávať sa, chodiť do školy, na zábavy či raz sa osamostatniť a žiť si svoj vlastný život,“ hovorí statočná mama.
Do Košíc ju zlákal tanec
„Doma sme sa vždy smiali. Dokonca aj vtedy, keď sme sa ponáhľali do školy. Hádam to bolo v prvý školský deň a ja som sa hneď vo dverách z vozíka zosunula na zem. V tej chvíli som pochopila, že sa pri mojej akčnej maminke budem musieť naučiť padať z vozíka. Chodili sme spolu na tréningy a moji rodičia ma vždy povzbudzovali učiť sa nové a nové veci. Veľmi im vďačím aj za to, že som mohla chodiť do školy pre zdravé deti. Bolo to múdre rozhodnutie,“ usmeje sa dnes už sedemnásťročná slečna s extravagantným účesom.
Navštevuje obchodnú akadémiu v Košiciach. „Túto školu som si vybrala preto, aby som mohla tancovať. Takí, ako som ja, teda ľudia, odkázaní na vozík, sa na Slovensku môžu profesionálnemu tancovaniu venovať jedine v dvoch mestách, a to v Bratislave a Košiciach,“ hovorí Mária. Spoločenským tancom sa venuje druhý rok. So svojím zdravým partnerom Marošom Olejárom sa v apríli zúčastnili na majstrovstvách v Nemecku.
„Boli tam tanečníci zo šiestich krajín. Darilo sa nám v štandardných i latinsko-amerických tancoch. Získali sme dve prvé miesta,“ pochváli sa tanečníčka. Radosť z nej má nielen jej rodina, ale aj tréner Peter Vidašič, riaditeľ tanečného klubu Ellegance. Tomu padla do oka už pred troma rokmi, keď si v relácii Modré z neba zatancovala s Patrikom Švajdom.
Teší sa na prázdniny a na kamarátku
Momentálne sa Mária chystá minimálne dva týždne oddychovať a venovať sa svojej najlepšej kamarátke Barbare. „Veď mám prázdniny, zaslúžim si to. Dva a niekedy aj viac tréningov za týždeň dá poriadne zabrať. Hoci mám super tanečný vozík, ktorý mi darovala naša premiérka Iveta Radičová, niekedy si od únavy necítim telo,“ tvrdí veľká bojovníčka. Košice boli pre ňu výzvou.
„Sme na ňu pyšní. Zvláda školu, život na internáte, tréningy aj súťaže. Napriek svojej chorobe si ide za svojím cieľom. Presne tak, ako sme ju to učili od malička,“ spokojne sa usmeje pani Mirka. Zaspomína si na časy, keď chodila so svojou dcérou do školy vo Veľkom Krtíši. „Chvíľami som si tam pripadala ako inventár,“ usmeje sa. Oplatilo sa! Handicapovaná Mária sa zaradila do života. Z úspešnej mažoretky sa stala rovnako úspešná tanečnica.
„Chcela by som ísť študovať psychológiu. Rada by som pomáhala ľuďom. Veď už teraz si na internáte niekedy pripadám ako bútľavá vŕba,“ tvrdí slečna z Malých Zlievec, ktorá na sebe usilovne pracuje každý deň.
