Starká Mária by si ho nevyzliekla za nič na svete.
STREDNÉ PLACHTINCE. Hoci je ich málo, predsa len sú. Dediny, kde si ešte aj dnes ženy vo všedné i sviatočné dni obliekajú kroje. Posledné okamihy krojovanej krásy môžete vidieť napríklad v Stredných Plachtinciach. Väčšinou však už len u staršej generácie. Staré a prastaré mamy si kroje ukrývajú v truhliciach alebo v skriniach ako najvzácnejšie poklady.
„Viete, koľko mi núkali za tento ružový čepiec? Hotový majetok! No ja ho nepredám. Veru nie. Je to vzácna pamiatka,“ hovorí starká Mária Matiášová. Kroj by si vraj za nič na svete nevyzliekla, hoci v počte spodničiek už urobila výnimku. Kedysi si ich obliekala desať, ba i viac, teraz jej stačia dve či tri. „Mám vyše osem krížikov na pleciach, sily mi ubúdajú, nevládzem už nosiť toľko hábov na sebe,“ hovorí hrdá Plachtinčanka, za ktorou vraj veľakrát, keď išla do mesta, vykrikovali: „Sedemdesiat sukien mala.“
Zaspievala aj Američanovi
Život sa s ňou nemaznal. Rodičia sa pri stavaní domu zadĺžili, a tak malá Mária skončila na čas u príbuzných a v sirotinci.
„Vydala som sa v šestnástich. Muža som mala dobrého, jediná dcéra sa nám narodila až po troch rokoch po svadbe. Roboty na gazdovstve bolo dosť. Na poli i v maštali. Ráno sme vstali za mrku a spať sme išli už po tme. Aby sme lepšie vládali, dali sme si ráno za dva a niekedy aj za tri kališteky dobrej domácej pálenôčky. No zvykli sme si na ťažký život, tak ako na široké sukne, ktoré sa pekne vlnili a my sme tomu hovorili, že pekne mrdajú. Vtedy to nebolo neslušné slovo ako dnes,“ tvrdí starká Mária, ktorá ešte donedávna vystupovala na Hrušovskej paráde.
„Spievala som tam aj jednému Američanovi. Tlieskal mi ako voľajakej hviezde. Mne, obyčajnej žene z Plachtiniec, ktorá mu zaspievala pieseň „Písal Turek list“,“ spokojne sa usmeje stále čiperná dôchodkyňa.
Kroje ušili aj bábikám
Tie šikovnejšie si šili kroje samy, „grambľavejšie“ si ich dávali ušiť. „Ja som šila čepce pre celú dedinu. Chudobnejšie ženy, akou som bola aj ja, mali menej krojov i menej spodničiek. Tie bohatšie sa hrdili krajšími melinkami a delinkami. Jáj, počkajte, veď vy neviete, čo sú to melinky a delinky. Melinkami sme volali sukne na sviatky a delinkami také, čo sme nosili do poľa,“ vysvetlí nám neznáme pojmy starká a začne vymenúvať ďalšie časti plachtinského kroja.
Ukazuje nám sabatku, prusľak, oplecko, pípku i grajzeľ. Pre nás samé neznáme pojmy. „Nemusíte si ich pamätať, stačí vám vedieť, čo kde ide. Pípka a grajzeľ sú na hlavu,“ smeje sa naša hostiteľka a ukáže na krojované bábiky, ktoré si jej suseda Mária Zaťková vys-tavila na skrini.
„Z roka na rok je nás menej, ktoré si obliekajú kroj. Na týchto bábikách sa uchovajú aj pre budúce generácie,“ dodá starká. Uvedomuje si, že raz príde deň, keď v kostole už nezazriete ani jednu ženu oblečenú v tradičnom plachtinskom kroji. No radšej na to nechce ani myslieť, lebo to bolí.
Priznáva, že najťažšie bolo voľakedy naškrobiť a vyžehliť kroj. „Na škrobenie sme používali krochmeľ. Bola to voda, do ktorej sme namočili zrno. Spodničky od nej stáli naozaj naširoko. Namiesto žehličky sme mali pigľajs, do ktorého sme dali žeravé uhlíky a pigľovali sme tie sukne, ktoré sme občas aj pripálili,“ priznáva Plachtinčanka.
Ťažkú dobu žijeme
Prežila dve svetové vojny, socializmus a snaží sa zvyknúť si na eurá i na dobu, v ktorej žijeme. „Pred rokom ma prepadli v mojom vlastnom dome. Urobil to chlap, ktorého som poznala a ktorý mi pomáhal. Sotil ma na zem, zlomila som si panvovú kosť. Musela som ísť do nemocnice. Darmo je, ťažkú dobu žijeme. Nedávno sa ma jedna pani opýtala, či radšej nechcem ísť do starobinca. Nechcem! Tu som medzi svojimi. Mne by sa ani deň nerátal, keby som nevidela mojich susedov. Zatiaľ sa vládzem o seba postarať, aj záhradu som si posadila, aj šatku si viem sama zaviazať. Mňa z môjho domu už len vynesú,“ povzdychne si starká Mária.
