Hovorí, že žijeme v nádhernej krajine a bolo by škoda krásy Slovenska nezvečniť aj na plátne.
DIVÍN. Obrazy maľuje spontánne, od srdca. Nepredáva ich, ale daruje dobrým ľuďom, aby z nich mali radosť. Sedemdesiatosemročný Július Šimo z Divína o sebe skromne hovorí, že je celkom obyčajným dôchodcom, ktorý má rád rodinu, prírodu i plátno so štetcami. Na svoj prvý obraz si živo spomína.
„Mal som vtedy pätnásť rokov a pod vianočným stromčekom som si našiel farbičky. Také olejové. Veľmi som sa im potešil. Vtedy vlastne odštartovala moja maliarska dráha,“ hovorí dôchodca.
Inšpiráciu hľadá v prírode
Námety na svoje obrazy hľadal najmä v prírode. Na plátno prenášal všetko to, čo videl okolo seba. Slnečnicové polia, hrady, kostoly, vlniace lány pšenice či sklonené vŕby nad potokom.
„Žijeme v nádhernej krajine. Raz som sa vybral na dovolenku do Chorvátska. Do kufra som si pribalil i pomôcky na maľovanie. Ale za celý čas som tam nevidel nič, čo by ma nadchlo,“ hovorí maliar. Srdcu blízka mu je tvorba národného umelca, maliara a ilustrátora Martina Benku.
„Jeho obrazy sú mi veľmi blízke. Aj on sa, podobne ako ja, inšpiroval samotnou krajinou. Citlivo vnímal farby i ľudový prejav, miloval figurálne motívy. Kráse Slovenska venoval celý svoj život. Zvečnil ich vo svojich dielach a o to som sa snažil a stále snažím aj ja.“
Maľoval pre kamarátov
Ani na vojne sa svojho koníčka nevzdal. „Pre svojich kamarátov som maľoval to, čo si vybrali, do hodiniek. Najčastejšie to boli ich priateľky či ženy. Keď som z vojny odchádzal, svojich kamarátov som zvečnil na plátno. Namiesto fotografie,“ tvrdí amatérsky maliar.
Potom sa oženil a koníček musel zavesiť na klinec. Na takmer dvadsať rokov. „S rodinou prišli rôzne bežné starosti. Deti, domácnosť, na maľovanie mi nezostával čas. No keď zomrel môj otec, zdedil som po ňom prácu v pálenici. Odrazu som mal viac voľného času, a tak som sa opäť pustil do maľovania. S maľovaním je to ako s bicyklovaním. Keď sa to raz naučíte, už to nezabudnete,“ tvrdí Divínčan.
Pri štetcoch relaxuje
Maľovanie je pre neho relaxom. Zo stoviek hodín za plátnom vyšli stovky obrazov. Niektoré sú na Slovensku, iné skončili v zahraničí. Všade tam, kde má pán Július kamarátov či známych.
„Všetky svoje obrazy mám rád. A ak sa mi chce niekto za ne zavďačiť, podaruje mi farby. Maľujem výlučne olejovými,“ dodá. V jeho rodinnom dome má každý obraz svoje miesto a za každým sa skrýva určitý príbeh. Jeden taký je ukrytý aj v spomienkach maliara z Divína.
Dojímavé stretnutie
S manželkou chodí každý rok na rekreáciu do Vysokých Tatier. Pred troma rokmi sa tu stretli s manželským párom v približne rovnakom veku ako Július a jeho manželka Irena. Keďže sú Slováci zhovorčiví, zanedlho sa medzi nimi rozvinula spontánna debata. „Keď sa dozvedeli, že sme z Divína, z obce neďaleko Lučenca, pán poznamenal, že on má odtiaľ kamaráta z vojny, ktorého nevidel už viac ako polstoročie. Vraj sa volá Šimo a z vrecka vytiahol hodinky s obrázkom. Opatroval ich vyše päťdesiat rokov. Keď sa dozvedel, že autorom obrázku a kamarátom z vojny som vlastne ja, neubránili sme sa slzám. Bolo to dojímavé stretnutie, zrejme to osud tak chcel. Odvtedy si spolu píšeme a voláme. Daroval mi aj fotoalbum s fotografiami z Vysokých Tatier. Ja som mu na oplátku všetku tú krásu zvečnil na plátne. Už som mu moje obrazy stihol aj poslať,“ hovorí hrdí Slovák.
Manželka je na neho hrdá
Najväčším kritikom a oporou pri maľovaní je manželka Irenka. „Vždy som bola na môjho muža hrdá. Hoci je vyučený elektrikár, možno maľuje krajšie ako dnešní umelci. Keď bol mladší, rád fotografoval. Mám jeho obrazy rada, manžel je kreatívny typ. Sám navrhol nielen naše svadobné oznámenie, ale aj mnohým svojim známym,“ hovorí pani Irenka. Šikovného Divínčana nahovárali už aj na vlastnú výstavu, no on odmietol.
„Sú to moje obrazy. A ja sa necítim byť pánom maliarom. Som len dôchodca, ktorý rád maľuje. Dnešné moderné umenie mi veľa nehovorí. No aj táto tvorba má svoje výhody. Každý si v nej nájde to, čo chce. V klasike je to vždy len o krajinke, poli či vrchoch. O kráse, ktorá je jedinečná a nenapodobniteľná,“ dodá na záver skromný umelec.
