Úspešnej jazdkyni lučeneckého Horseteamu Koška Lučenec Lucii Koskovej pribudla do zbierky cenná trofej. Stala sa majsterkou Stredoslovenskej oblasti v kategórii seniorov.
LUČENEC. Jej život sa točí okolo koní. S láskou sa o ne stará, venuje im všetok svoj voľný čas a v ich sedlách dosahuje vynikajúce výsledky. Ambiciózna lučenecká jazdkyňa Lucia Kosková má úctyhodnú zbierku cenných trofejí. Čo podujatie, to zisk prestížneho ocenenia. Vlani na jeseň dokonca v sedle Figara porazila slovenského reprezentanta Zdena Kuchára.
O tom, že život jazdca nie je med lízať, ale je poznačený tvrdou prácou a odriekaním, sme sa uplynulý týždeň porozprávali s L. Koskovou.
Si úradujúcou majsterkou Stredoslovenskej oblasti v kategórii seniorov. Ako vnímaš zisk tohto prestížneho titulu, ktorého držiteľkou si bola už aj v minulosti?
- Pre nás všetkých to bolo veľké prekvapenie a obrovská radosť, znásobená tým, že na štartovnej listine bolo toľko úspešných koní a profesionálnych jazdcov zvučných mien, ako doposiaľ nikdy na strednom Slovensku. Týždeň pred majstrovstvami sme sa zúčastnili parkúrových pretekov v Budapešti, ktoré mali byť rozhodujúcou skúškou na majstrovskú súťaž. V Budapešti sme s Figarom išli len jednu vyššiu súťaž, v ktorej sme zvíťazili. Nakoniec to všetko dopadlo na výbornú. Slniečko nám poriadne pripekalo, bola to pekne pripravená akcia a nemali sme to ani ďaleko.
Vlani na sklonku septembra si s Figarom porazila slovenského reprezentanta Zdena Kuchára v sedle vynikajúceho Gordona Greata. Očakávala si to? Ako by si hodnotila samotného Zdena Kuchára, s ktorým si absolvovala zimnú prípravu?
- Toto víťazstvo bolo podobné zisku spomínaného majstrovského titulu. Keď som videla na štartovnej listine Zdena Kuchára a ešte spomedzi prihlásených koní aj jeho najlepšieho koňa Gordona Greata, tak som si nedávala žiadne šance na víťazstvo. A predsa sa mi to podarilo. Figaro bol v dobrej forme, mal chuť do skákania a po jednej chybe Gordona sa napokon stal víťazom. Bola to neopísateľná radosť. Tento triumf patrí doposiaľ medzi moje najcennejšie. A ako by som hodnotila Zdena? Podľa mňa je to dobrý jazdec, tréner a cvičiteľ, ktorý má svoj štýl.
Čo podujatie, to zisk cenného kovu. Zviditeľňuješ nielen jazdecký klub Horseteam Koška Lučenec, ale i samotné mesto a Slovensko na domácich a zahraničných podujatiach. Čo všetko obnáša príprava na takéto akcie?
- Koníkom sa venujem denno–denne. Doprajem im veľa lásky, slobody a najmä starostlivosti. Oni sa mi to snažia vrátiť týmto spôsobom. Každý z mojich koní je odlišný, jeden je tvrdohlavejší, druhý zase „okukanejší“, ale každý má v sebe niečo, čo milujem. Znamená to však aj veľa hodín jazdenia. Každý kôň potrebuje trochu odlišný prístup a tréningový plán. V zime je to príprava s trénermi v halách a na halových podujatiach.
Spolu s Radkou Ivanovou ste líderkami jazdeckého klubu. Ako spolu vychádzate?
- Myslím si, že Radka ohromne napreduje, určite aj vďaka svojmu obetavému ocinovi Jarovi Ivanovi, ktorý má veľkú zásluhu nielen pri Radke, ale aj pri ďalších našich dievčatách. Snaží sa nám poradiť, podporiť nás. Je to aj vďaka hodinám, ktoré spoločne s Radkou trávi na rôznych tréningoch, sústredeniach a podobne. Vybavuje pre nás ubytovania, ustajnenia, či už na tréningoch alebo samotných súťažiach. Je to posila pre náš klub. Myslím si, že s Radkou vychádzame veľmi dobre, absolvujeme spolu veľmi veľa tréningov a pretekov. Určite by sme sa spolu vo svete jazdectva nestratili. Všetko je to však o lepších koňoch, lepšom finančnom zabezpečení a podobne, ale to asi každý športovec pozná.
Pamätáš si ešte na svoj prvý pretek?
- Na svoj prvý pretek si až tak nepamätám, iba na začiatky, ktoré boli dosť ťažké. Naučiť sa správne sedieť na koni mi trvalo dosť dlho. Presedlať z holého chrbta koňa cválajúceho po lúkach a lesoch na chrbát osedlaného koňa a medzi prekážky je náročné. Na moje začiatky mám veľa spomienok, fotiek a videí, na ktorých sa dnes neraz už len pousmejem, alebo si poviem „jémine“, ako hrozne som začínala.
Ktorý úspech si vo svojej doterajšej športovej kariére ceníš najviac?
- Najviac si cením Majstrovstvá vo všestrannosti - military, kde som sa stala majsterkou Slovenska v kategórii dospelých. Potom tituly majsterky stredného Slovenska v parkúrovom skákaní, celkové víťazstvá v lige a veľa vzácnych ocenení, ktoré by som už asi ani nevedela spočítať. Takmer každý rok sa niektorý môj koník stane koňom roka. Veľmi sa teším aj umiestneniu v desiatke najlepších športovcov nášho mesta Lučenec.
Fanúšikovia jazdeckého športu si môžu myslieť, že jazdec len trénuje a súťaží. Čo všetko obnáša taký deň pri koňoch?
- Môj deň sa začína skôr, ako sa sama naraňajkujem – nakŕmením všetkých koní, ich vyvedením na pašu, obriadením maštale. Poobede alebo podvečer, podľa počasia, sa chytáme s babami do čistenia koní, jazdenia, plnenia tréningového plánu. Po odjazdení dávame kone do poriadku opätovným vyčistením, osušením, nachovaním a umiestnením do boxov. Je to každodenný opakujúci sa kolotoč práce a tréningu.
Koľko koní si vo svojej kariére sedlala, a s ktorými si dosiahla najväčšie úspechy? Ktorého si si obľúbila najviac?
- Aby som nezabudla ani na jedného, tak sa ich pokúsim postupne vymenovať, lebo každý jeden si to skutočne zaslúži. Prvá bola kobylka ťažšieho rámca Mica, ktorá patrila doktorovi Jaroslavovi Čermákovi. Pamätám sa, akoby to bolo dnes, keď ma ako malú, snáď ani nie 30-kilovú, pán doktor vyhodil na jej chrbát a ja som s obrovskou vnútornou radosťou a úsmevom, ako ona kráčala, sedela na nej. Postupne som presedlala na jej syna Maxa, s ktorým som absolvovala aj moje prvé súťaže. Neskôr mi pribudla malinká kobylka Nipka, ktorá ma toho veľa naučila a preniesla ma cez nejeden parkúr. Potom mi už na Fabianke pridelili krásnu plnokrvnú kobylku Reu. Popri nej som si vychovávala od žriebätka vtedy malú ryšavú guľu Lionella, ktorého som sama obsadala a previedla prvými parkúrmi. Až neskôr som dostala nášho najslávnejšieho koňa s obrovským srdiečkom a veľkou silou - Figara. Pomedzi tieto koníky som jazdila Leona a Diabla. Teraz stálu trojicu mojich hnedákov tvoria Figaro, 8-ročný valach Piaf a mladý Cicero.
So svetom parkúrov oboznamuješ ďalšie kone – Cicera a Piafa. V čom sú ich prednosti a ako vidíš ich športovú kariéru?
- K Piafovi som sa dostala ako slepé kura k zrnu. Keď som ho prvýkrát išla vyskúšať, tak som si nevedela predstaviť na ňom jazdiť. Bol strašne silný, či už pri jazdení alebo samotnom skoku. Teraz by som si už nevedela predstaviť byť bez neho. Je to jeden z mála koní s neskutočným skokovým potenciálom a veľkou perspektívou do budúcnosti. V súčasnosti Piafko oddychuje a už sa veľmi teším, keď začneme spolu hopkať.
Cicero, tak to je taký môj veľký oriešok. Kúpili sme ho ako „surového“ koňa. Nepoznal sedlo, uzdu a už vonkoncom nie jazdca na svojom chrbte. Bolo to s ním dosť ťažké, kým sa so všetkým pozoznamoval. Aj tréner povedal, že tak tvrdohlavého koňa ešte nevidel. Pri svojich prvých skokoch nevedel skočiť dva malé skoky za sebou. Keď aj jeden skočil, stále ma po ňom skozloval na zem. Každý deň som očakávala, čo nové si na mňa vymyslí. Postupne sa do všetkého dostal. Dnes sa zoznamuje so svojimi prvými parkúrmi. Vidím v ňom veľa mojej práce, čo je mne zatiaľ na ňom najcennejšie. Verím, že o Piafovi a Cicerovi budeme ešte veľa počuť.
Vidíš svoju ďalšiu budúcnosť pri koňoch a v ich sedlách? Nikdy si neoľutovala, že všetok voľný čas venuješ týmto ušľachtilým zvieratám?
- Ja pri koňoch nevidím len ďalšiu svoju budúcnosť, ale celý môj život. Nikdy som to neoľutovala. Je to láska k týmto ušľachtilým zvieratám. Určite sa chcem v budúcnosti vybrať cestou profesionálneho jazdca. Veľmi ma baví venovať sa aj mladým koňom, učiť ich, pracovať s nimi.
Máš svoj športový vzor?
- Vyslovene svoj športový vzor nemám. Obdivujem viacerých profesionálnych jazdcov zo sveta olympijských parkúrov. Pozerať ich neskutočné výkony je niečo neopísateľné. Tá krása a súhra mi neraz vtisne do oka slzu.
