LIESEK. Po vlaňajšom vystúpení v Portugalsku prijal folklórny súbor Skorušina tento rok pozvanie na festival v Turecku. Účasť mala jedinú podmienku – museli mať gajdoša. Hornooravčania si z Oravskej Polhory požičali Jozefa Vnenčáka.
Stupačky ich šokovali
Do exotickej krajiny vycestovala skupina začiatkom leta. Cesta do takmer tritisíc kilometrov vzdialeného tureckého mestečka trvala tri dni. „Druhý deň sme sa na pár hodín zastavili vo Varne, deti sa vybláznili pri mori, oddýchli si a mohli sme pokračovať,“ hovorí vedúci Skorušiny Róbert Vavrek.
Päťdesiat kilometrov pred tureckými hranicami prechádzal slovenský autobus pre katastrofálne cesty skoro tri hodiny. Ďalšie zdržanie ich čakalo na hraniciach. Šok zažívali na miestnych toaletách. „Mali sme problém vôbec tam vojsť. Stupačky nám neboli veľmi po vôli, ale nemali sme na výber,“ hovorí s úsmevom Róbert.
V Istanbule sa k nim pridal turecký sprievodca. Odtiaľ ich čakalo ešte 1400 kilometrov do mesta Rize na východe Turecka. Únava z dlhej cesty však zo Slovákov opadla hneď po príchode na miesto. „Bolo tam nádherne. Je to čajová oblasť, na jednej strane more, na druhej obrovské hory.“ Najviac ich ohúrila dedinka hlboko v horách. „Vyzeralo to tam ako v Tibete. Kravy sa pásli na takých strminách, že u nás by z nich už aj kamzíky popadali.“ V dedine sa Oravčania u chudobných ľudí prvý raz poriadne najedli. Porcie v hotelovej jedálni boli pre tanečníkov veľmi malé.
Nočné modlenie
Každý deň vystupovala Skorušina v inom mestečku. Trénovala najmä večer. „O desiatej sme museli na pár minút stíchnuť. Vtedy sa miestni modlia v mešitách. Najskôr počuť bubnovanie, po ňom príde hlasné predmodlievanie,“ hovorí vedúci.
Do Turecka vycestovalo 38 Slovákov, prevažne Oravčanov zo súboru Skorušina.
Festival bol zorganizovaný veľmi chaoticky. Na niečo podobné Oravčania po stovkách perfektne pripravených vystúpení v Európe pripravení neboli. Harmonogram síce dostali s trojmesačným predstihom, no okrem raňajok o ôsmej ráno neplatilo nič. „Čakali sme na obed, na hraniciach, na vystúpenia. Stále kdesi. Frflať sme mohli, no nikoho z miestnych to nezaujímalo.“
Aj napriek týmto nedostatkom sa im však festival páčil. „Mali sme veľa voľného času, mohli sme oddychovať. Po pár dňoch sme už vedeli, že ak bolo vystúpenie naplánované na dvanástu, pripravovať sme sa mohli začať až o jednej.“ Najťažšie bolo vydržať v štyridsaťstupňových horúčavách v hrubom kroji.
Pohostinní domáci
Vystúpenia Slovákov boli úplne iné ako miestne. Organizované. „Turci majú zvláštnu hudbu, nám to pripadalo ako bitie hlava-nehlava, hlučné, samé bubny. Ale divákom sa to páčilo. Na náš spev, hudbu a tance reagovali trochu rozpačito.“ Domáci však boli k návštevníkom veľmi milí, pohostinní. Zastavovali ich na ulici, fotili sa s nimi.
Slovákov v ďalekej krajine najviac prekvapilo množstvo policajtov a ochranka, ktorá ich sprevádzala na každom kroku. „Sú tam kočovné kmene červených kmérov, ktorí si chcú podmaniť určité územia. Asi sa ukrývajú hocikde, aj v tamojších horách, preto nás neustále strážili.“
