ŠÍD. Jeho život je pestrý. Okrem toho, že z mesiaca na mesiac čaruje, aby vyžil z pár eur, rozmýšľa aj nad hlasmi a zvukmi, ktoré počuje. Svoje zážitky s mimozemšťanmi rozpráva tak presvedčivo, že pri ňom nadobudnete pocit, že ani on sám nevie rozlíšiť, čo je pravda a čo výmysel. Na našu otázku, či navštívil odborníka z lekárskych kruhov, odpovie pohotovo: „Načo, veď som zdravý a silný ako repa. Tie hlasy sú v mojej hlave a tie zvuky naozaj počujem.“
Modré gule a ufóni
Edo má šesťdesiat rokov. „Pracoval som v bani v Ostrave, ale ovládam aj iné roboty. Som pracovitý. Práve teraz si vybavujem predčasný dôchodok. Tú v Šíde okolo mňa žijú samí „Indiáni“, ale ja viem rozmýšľať. Veď už som bol aj v televízii. Rozprával sa so mnou jeden redaktor z Fiľakova. Aj jemu som hovoril o tých modrých guliach a ufónoch. Ale viem, ako fungujú tie lietajúce taniere. Aj som to tým novinárom nakreslil, ale obrázok mi nevrátili,“ hovorí Edo.
Nenavštevuje žiadny ufologický klub ani nepatrí medzi nadšencov, ktorí sa venujú paranormálnym javom. Väčšina ľudí v okolí ho považuje za čudáka, ktorý vraj trepe dve na tri. No niektorých pri počúvaní jeho neuveriteľných príhod zaujme natoľko, že sa s ním pustia aj do diskusie na tému mysterióznych javov.
„To, čo vám teraz poviem, vôbec nie je výmysel. Všetko to začalo v Ostrave, kde som pracoval. Raz som sa vybral na poobedňajšiu snemu. V autobuse som zbadal zvláštnu bytosť. Podobala sa na ženu, no mala veľké modré oči, nohy som jej nevidel. Akoby ich ani nemala. Odrazu autobus prudko zabrzdil, ja som z neho vystúpil ako zhypnotizovaný a ani neviem, ako som sa ocitol v neznámej reštaurácii. V nej akoby som sa stratil. Pamätám sa len na to, že som ležal na nejakom stole a vôkol mňa boli bytosti v plášťoch, aké nosia lekári a niečo mi robili v hlave,“ opisuje nezvyčajný úkaz Edo. Jeho opis náramne pripomína scénku z bežného sci-fi filmu.
Na všetko sa pamätá
V malom domčeku, ktorý zdedil po rodičoch, býva so svojou priateľkou Helenkou. V čase našej návštevy práve niečo varila v kuchyni a pozorne počúvala náš rozhovor. Niekoľkokrát nás ubezpečila, že je tomu tak, že jej Edko počuje zvuky, ktoré ona nie.
„Aj minule mi povedal, že nad dedinu sa blížia lietadlá. Vyjdem von, pozriem na nebo, no nevidím nič. Až po hodnej chvíli, hádam po 15 minútach, som ich zazrela. Neviem, aký má sluch, ale určite nie ako my ostatní,“ hovorí domáca pani. Edo na svoju ženu nedá dopustiť.
„Tak ma ľúbi, že si to neviete ani len predstaviť. A ja ju tiež,“ spokojne sa usmeje. Databázu svojich nezvyčajných úkazov má vraj pevne uloženú v hlave. Ale keby mu niekto za ňu zaplatil, dozaista by ich vedel dať aj na papier.
„Veď sa pozrite na môj dom. Nutne potrebuje opravu. Dnes som bol v Lučenci čosi vybavovať na úrade a zaplatil som šesťdesiat eur. Ozaj, nemohli by ste mi za toto interview niečo dať? Bodlo by mi tých šesťdesiat eur, čo som minul, potom by som vám toho povedal aj viac,“ tvrdí.
Keď nie sme ochotní za pravé Edove „záhadológie“ zaplatiť ani cent, na chvíľu sa zamračí, no potom pokračuje ďalej. „Raz som bol u môjho švagra. Je to náramne vtipný človek. Trochu viac sme vypili, ale nie príliš veľa, len tak akurát. Musel som vyjsť na dvor na záchod. Švagor má len latrínu. A vtedy sa to stalo. Nad hlavou mi preleteli tri modré gule. Vydávali piskľavý zvuk. Vôbec som sa nebál. Mal som skôr príjemný pocit. Keď som sa vrátil dnu, pýtam sa príbuzných, či nič nepočuli. Sestra ma vysmiala a aj mi povedala, čo si o mne v tej chvíli myslela. No švagor vraj tiež počul ten piskľavý zvuk.“
Nuž, za takéto informácie by niektoré UFO kluby možno boli ochotné zaplatiť aj nejaké to euro, no keďže my nie sme až takí nadšenci paranormálnych javov, po polhodine sedenia pod besiedkou, ktorá by tiež nutne potrebovala opravu, necháme Eda s jeho podivnými hlasmi radšej na pokoji.
