LUČENEC. Sú prázdniny a k nim patria aj rôzne dobrodružstvá. Kým niektorí ľudia minú na to, aby ich mohli zažiť, tisíce eur, Jaroslavovi stačí batoh, pohodlné topánky a pár drobných vo vrecku. Cestuje po celej Európe. Výlučne však len stopom. Stretli sme ho na priehrade v Lučenci. Neďaleko vodnej nádrže si postavil stan a práve sa niečo chystal ukuchtiť na ohni. Zaujal nás svojím výzorom - extravagantný účes, piercing na pere a nefalšovaný úprimný úsmev.
Stopom cestuje po celej Európe
Pochádza z Čiech a každé leto sa vyberie s kamarátmi spoznávať európske krajiny. „Jasné, že som si od rodičov vypočul, aké nebezpečenstvo mi pri stopovaní hrozí, ale vždy zvíťazila túžba po dobrodružstve pred rodičovským varovaním,“ usmieva sa dobrodruh. Verí v osud. Ak sa niečo má stať, tak sa to vraj aj stane a je jedno, či sedíte doma pred televízorom alebo práve stopujete napríklad niekde v Rumunsku.
„Keď stojíte na kraji cesty a dvíhate hore palec či držíte v ruke hárok papiera s názvom mesta, do ktorého sa chcete dostať, je to taký zvláštny pocit. Pocit nekoncentrovanej slobody, vzrušenia a zároveň túžba po niečom neznámom. Vnímate prostredie okolo seba a dúfate, že konečne sa o chvíľu zveziete. Asi sme mali doteraz šťastie, ale ešte nikdy nás nič zlé nestretlo. Veď viete, ako sa zvykne hovoriť, že odvážnym šťastie praje,“ hovorí Jaroslav. Vraj je to veľmi vzrušujúce, keď stretnete niekoho prvýkrát v živote a on vám odrazu povie také intímne veci zo svojho života, s akými sa nezdôverí ani svojim najbližším.
Minulý rok stopol 175 áut
Stopom sa dá cestovať pomerne rýchlo. „Niekedy sa do vzdialenej krajiny dostanete rýchlejšie, ako keby ste išli vlakom či autobusom. Zvyčajne na stop nečakáme viac ako 20 minút a už frčíme ďalej. Naučil som sa aj to, že človeka nemožno posudzovať podľa prvého dojmu. Veď sa pozrite na mňa. Niekto má pri pohľade na mňa predsudky. Dredy na hlave, piercing nad perou, môžu si myslieť, že som nejaký asociál. Tak je to aj s vodičmi. O niekom si pomyslím, že je to dobrý čudák a nakoniec sa z neho vykľuje ženatý muž, ktorý ma rodinku, no práve si ide s kamarátmi zaspomínať na mládenecké časy,“ hovorí náš cestovateľ.
Minulý rok vraj stopol 175 áut. Okrem príjemných zážitkov nám spomenie aj jeden nepríjemný z Libanonu. V krajine štyrikrát menšej ako je Slovensko ich poriadne vystrašili vojaci. „Prišli sme zrejme do vojenského pásma. Jeden domorodec nám povedal, aby sme odtiaľ čo najrýchlejšie odišli. Dohodli sme sa, že tam prenocujeme a hneď skoro ráno sa poberieme preč. Nestihli sme si však navariť ani večeru a už nad nami stáli ozbrojení vojaci. Mierili na nás zbraňami a veľmi kričali. Možno si mysleli, že sme nejakí teroristi. Museli sme s nimi ísť na základňu, na ktorej prijali našu argumentáciu, že sme len turisti a napokon nás pustili,“ hovorí Jaro.
Jeho veľkým snom je navštíviť Tibet a Himaláje. „Mám dvadsaťdeväť rokov a dúfam, že sa mi to do piatich rokov podarí. Už teraz sa teším na chvíle, keď budem mojim deťom rozprávať o dobrodružstvách, ktoré som zažil na cestách,“ dodá.
