KOKAVA NAD RIMAVICOU. Roky sníval o tom, že raz zvyky tradičnej kokavskej svadby zveční na papieri. Podarilo sa mu to v roku 2002. Vtedy Štefanovi Repčokovi, rodákovi z Kokavy nad Rimavicou, vyšla publikácia „Tradičná kokavská svadba“. Hoci už Štefan Repčok päť rokov odpočíva na tunajšom cintoríne, vďaka nemu sa zvyky kokavskej svadby zachovali aj pre budúce generácie.
Pytačky tajili
Cenné informácie o svadobných zvykov Kokavčan získal od pamätníkov. Od nich sa napríklad dozvedáme, že pytačky niekedy na dedine tajili do poslednej chvíle. Ženy sa na ne vybrali len večer. Akoby len náhodou zabočili z cesty do domu, ktorom žila vyhliadnutá dievčina. No a potom už len netrpezlivo čakali, čo im domáci ponúknu. Keď im dali syr s chlebom, odišli s dlhým nosom. Dievča chystali za nevestu inde. V prípade, že sa im ušlo klobásky či slaninky, už bola „ruka v rukáve“.
Na rukovanke sa dohodla vzdávanka
Oveľa dôležitejšia však bola rukovanka. Volali ju aj obzeranie peciska. No a to už bola udalosť pre celú dedinu. Väčšinou sa konala v nedeľu odpoludnia. Rodina mladého zaťa sa vyobliekala do najkrajších hábov a hybaj k domu nevesty. Tam ich už privítali, ako sa patrilo – s dobrým jedlom, pálenkou, ale aj s vyupratovanou kuchyňou. Veď viete, aké boli babky na dedine. Ako hlásne trúby! Keby čo i len smietku našli na pokrovci, hneď by budúcu mladuchu ohovorili po celej dedine.
Na rukovanke sa dohodol aj presný termín vzdávanky. Zvyčajne bola tri týždne pred sobášom a prirovnávali ju k malej svadbe. Menej sa na nej tancovalo, viacej žartovalo. Vzdávanka mala presne určený scenár. Kokavskí starousadlíci na jej zvykoch nič nemenili celé desaťročia a možno aj stáročia. Záležalo im na nich. Vlastne to bolo také malé rodinné divadielko. No nielen žartovné pesničky a veršíky sa tu odriekali, dávali sa aj dary. Budúci ženích obdarúval svoju vyvolenú.
Za mladuchino rúcho sa platilo
Do predsvadobných zvykov patrili aj ohlášky, ktoré sa oznamovali v kostole. Oznamoval ich farár a to tak, že povedal, že poctivý mládenec, napríklad Janko tovariš, si berie poctivú pannu Zuzku Kamenskú.
Dva dni pred svadbou sa vozilo rúcho zo svadby mladej nevesty do domu mladého zaťa. Vozili ho na voze – rebriniaku. Do voza sa zapriahli dva páry volov, neskoršie kone. Pred záprah sa postavili družbovia, na voze sa viezli družičky. Voz postavili do dvora nevesty, pouväzovali naň najkrajšie ručníky a začala sa veľká „jednačka“ o mladuchine rúcho. Hlavný družba musel vyplatiť hlavnej družičke sumu, na ktorej sa dohodli. Rúcho bolo v minulosti skromné - posteľ, drevená láda, duchny, lavica, ľanové uteráky.
Svadby naši starí i prastarí rodičia nerobili nikdy v piatok, pretože tento deň pokladali za nešťastný. Konali sa v pondelok alebo vo štvrtok a trvali tri či štyri dni. Na svadbe nesmel chýbať starejší, ktorého si vážila celá dedina. Zodpovedal za to, aby sa na nič nezabudlo.
